Filozofická antropológia

Termín antropológia vo význame učenia o človeku ako prvý použil Otto Casmann (1562 – 1607) vo svojej knihe Psychologia antropologica sive animae humanae doctrina (v r. 1596).

Antropológia ako samostatná veda vznikla v 18. storočí, keď J. F Antropológia ako samostatná veda vznikla v 18. storočí, keď J. F. Blumenbach v r. 1775 použil Casmannov termín na označenie samostatného vedného odboru. Antropológia spolu s botanikou a zoológiou predstavovala v tom čase tri hlavné biologické vedné odbory.

K tomuto jej zaradeniu prispel švédsky prírodovedec Carl Linné a vydanie jeho knihy Systema naturae (v r. 1735), v ktorej nazval človeka termínom homo sapiens a v rámci živočíšnej ríše ho začlenil medzi primátov.

Filozofická antropológia „Aj keby boli zodpovedané všetky možné vedecké otázky, zostali by nedotknuté problémy nášho života.“ L. Wittgenstein „Otázka po zmysle, ktorá stále silnejšie vystupuje do popredia v osobnej aj sociálnej oblasti, nenachádza v špecializovaných vedách žiadnu odpoveď.“ V. E. Frankl

Koncepcia človeka v európskom myslení grécke myslenie kresťanské myslenie novoveké myslenie

Grécko-antická tradícia (obdobie mýtu) Archaický človek nemá dejiny, čas vníma cyklicky. Odmieta myšlienku absolútneho trvania. Človek je ponorený do sveta, je jeho súčasťou, nemá potrebný odstup na to, aby reflektoval svet a samého seba. Človek neexistuje ako osoba a žije v nevedomosti. Archaický človek sa stáva sám sebou vtedy, keď prestáva byť sám sebou, napodobňuje a opakuje gestá niekoho iného. Sloboda mýtického človeka neexistuje.

Grécko-antická tradícia (obdobie filozofie) I. Čas je pre človeka katagenézou – starnutím, ubúdaním, úpadkom, cestou k smrti, k zániku – pesimistický nádych Odmieta myšlienku absolútneho trvania. Človek je vymedzený vzťahom ku kozmu v poriadku loga. Začína sa pýtať, opúšťa ponorenosť vo svete a začína reflektovať okolitý svet – chce mu porozumieť. Človek je bytosť hovoriaca a rozumejúca (zoon logon echon) a bytosť spoločenská (zoon politikon). Antický človek má spoločný ideál človeka, ktorý je rovnaký pre všetkých – človek participuje na svete ideí.

Grécko-antická tradícia (obdobie filozofie) II. Ešte nie je možné odlíšenie človeka ako subjektu od objektu. Človek už nežije v nevedomosti, ale myslí. Svojím myslením a prostredníctvom logos – reč, artikuluje a vysvetľuje fyzis. Vystupuje z izolácie a stáva sa sám sebou, keď je účastníkom obce. Jeho sloboda spočíva v participácii na živote obce. Dualizmus duše a tela.

Človek v kresťanskom myslení I. Čas má začiatok a bude mať koniec. Boh sa neprejavuje v čase cyklickom, ale v čase dejinnom. Človek pozná Boha nie z prírody, ale z vlastných dejín, ktoré majú zmysel. Biblický človek je dejinný človek, ktorý je vymedzený vzťahom k Bohu v poriadku času.

Človek v kresťanskom myslení II. Čas má pozitívny náboj – je vzostupom, plodnosťou, tvorením, biogenézou. Je tvorivou genézou nového bytia, ktoré neexistovalo predtým, možno ho znázorniť priamkou. Boh stvoril osoby, nie rovnaké exempláre – vo fakte stvorenia je obsiahnutý fakt bytia osobou. Človek vstupuje do dialógu s Bohom a na jeho výzvy odpovedá vlastným slovom a činom – ide o východiskový vzťah ľudskej existencie, v ktorej pramení idea ľudskej osoby.

Človek v kresťanskom myslení III. Odlíšenie človeka ako subjektu a objektu. Každý človek je Božím stvorením a jeho život má zmysel iba vo vzťahu k Stvoriteľovi. Cieľom života človeka je naplniť svoje jedinečné povolanie až po osobné spoločenstvo s Bohom. Človek má plnosť slobody – je tvorcom svojho života, schopný dejinného, teda autentického činu, vytvára dejiny a je za ne plne zodpovedný.

Človek v kresťanskom myslení IV. Byť sebou v zmysle naplnenia svojho poslania, znamená prekročiť samého seba – transcendovať a získať účasť na živote Boha – večnosti – takto človek prekračuje svoju smrteľnosť. Sloboda človeka je v jeho personálnej jedinečnosti a nenahraditeľnosti. Duša a telo sú dva konštitutívne princípy, ktoré vytvárajú substanciálnu celistvosť

Ľudský rozum a intelekt je mierou všetkých vecí. Novoveké myslenie I. Intelekt sa vždy snaží rekonštruovať skutočnosť z pozorovaných daností a nepripúšťa nepredvídateľné. Človek je v pozícii diváka, vonkajšieho pozorovateľa a nezaujatého arbitra Ľudský rozum a intelekt je mierou všetkých vecí. Človek ako subjekt dostáva nový význam – stáva sa centrom pravdy a slobody – istotu nachádza v sebe samom.

Novoveké myslenie II. Človek myslí a koná „sám o sebe“. Je centrom a vrcholom diania, príklon k pozemskému životu. Podstata človeka je v jeho myslení a rozume. Východiskom a cieľom slobody je človek sám. Dualizmus duše a tela (rex extensa – rozpriestranená substancia a rex cogitans – substancia mysliaca).

Antropologický obrat materializmus a evolucionizmus existencializmus a personalizmus fenomenológia a ontológia človeka

1. Materializmus a evolucionizmus pozitivizmus, Auguste Comte (1798-1857) materializmus descendenčná teória, Ch. Darwin E. Haeckel Dialektický a historický materializmus Pierre Teilhard de Chardin (1881-1955)

2. Existencializmus a personalizmus Blaise Pascal (1623-1662) – srdce S. Kierkegaard (1813-1855) – existencia pred Bohom M. Heidegger (1889-1976) – pobyt, časovosť K. Jaspers, J.P. Sartre, G. Marcel personalizmus, M. Scheler, M. Buber, E. Mounier, K. Wojtyła,

]. Primát byť pred mať. 2. Primát osoby pred vecou. 3. Primát etiky pred technikou. 4. Primát milosrdenstva pred spravodlivosťou.

3. Fenomenológia a ontológia človeka Max Scheler – otvorenosť voči svetu – viazanosť na prostredie Arnold Gehlen – bytie s nedostatkami Helmut Plessner – excentricita človeka

Človek a svet kozmologický sociologický transcendentálny (Kant, súhrn javov) fenomenologický (svet človeka, prirodzený svet) Svet v zmysle fenomenologicko-antropologického pohľadu definujeme ako celok nášho konkrétneho životného priestoru a horizontu chápania.

Antropologické konštanty Skúsenosť Priestor a čas Personálna a sociálna dimenzia Jazyk Dejinnosť Svetonázorové chápanie sveta

Svet nie je staticky ustanovená veličina, ale je dynamický a stále sa utvára.

Správanie človeka, živočíšne správanie I. Je vedené zmyslovým vnímaním. Zviera má podobne ako človek zmyslové orgány. Buď reaguje alebo nereaguje, to znamená, že obsah, ktorý sa vzťahuje k jeho pudovosti zviera poznáva alebo nepoznáva. Živočích má aj zmyslovú pamäť, ktorá dokáže uchovať vnemy a zážitky. Živočích prijíma vnemy, vidí, počuje, ale nevie, že vidí a počuje.

2. Zmyslové vnímanie a spôsoby chovania živočícha sú viazané na prostredie. Stavba tela, tvorenie údov, spôsob výživy a života sú prispôsobené určitému prostrediu.

Správanie človeka, živočíšne správanie II. 3. Živočích je viazaný na prostredie, pretože je viazaný pudmi. Vníma len obsahy, ktoré poskytujú pudové naplnenie – nič iného pre živočícha neexistuje. 4. Istota inštinktu u živočícha. Vták sa „naučí“ lietať, ale i toto učenie prebieha inštinktívnym špecificky určeným spôsobom.

Správanie človeka, živočíšne správanie III. 5. Inštinkt – je to spôsob správania, ktorý je jednotlivému živému tvoru vrodený, ktorému sa nenaučil a ktorý nenadobudol cvikom a zvykom.

Správanie človeka, živočíšne správanie III. 6. Inteligentné výkony živočíchov. „Inteligentné“ zvieratá. Kohlerove pokusy so šimpanzmi – tieto pozorovania ukazujú, že živočích je za určitých okolností schopný zvládať nové situácie, riešiť úlohy, ktoré sú na neho kladené. U živočíchov môžeme hovoriť len o praktickej inteligencii, nie o intelektuálnom poznaní – toho je schopný len človek.

Správanie človeka, ľudské správanie „Nešpecializovanosť.“ Chudoba inštinktov. „Nehotovosť.“ Sloboda voči prostrediu a pudom. Schopnosť odstupu. Človek svoj svet prežíva ako celok skutočnosti sveta.

Sloboda Základná sloboda Sloboda výberu

Zhrnutie Antropológia ako špeciálna veda skúma jednotlivé aspekty človeka, filozofická antropológia sa zaujíma o človeka ako o celok. Problém človeka spočíva v tom, že na jednej strane patrí podľa svojej animality k materiálnej prírode, ale na druhej strane stojí ako duch (transcendentalita) nad prírodou.

Zhrnutie Fenomén človeka ukazuje, že človek už vo svojej telesnosti nie je zviera. Ľudskou telesnosťou presvitá duch. Svetskosť: Ľudské bytie je bytie na svete. Človek vždy už odhalil svet ako celok. Svoje bytie na svete uskutočňuje ako bytie činné a vie o sebe, že je v tomto bytí sám sebe účelom, ktorý predpokladá, že jeho sebarealizácia má zmysel.

Zhrnutie Dejinnosť: Je to spôsob časovosti vlastný človeku, nakoľko sa vždy motivuje z minulosti a rozvrhuje do budúcnosti. Dejinné ľudské bytie je bytím k smrti. Aby sa človek mohol motivovať a rozvrhovať, vždy odhaľoval dejiny v celku. Dejiny má len človek. Príroda ako tyká je bez dejín. Otázka po zmysle dejín je témou filozofie dejín.

Spoločenskosť: Ľudské bytie na svete je spolubytie Spoločenskosť: Ľudské bytie na svete je spolubytie. Človek je svojou povahou spoločenský. Spolubytie sa realizuje v komunikácii (spoločenstve) a kooperácii (spoločnosť), v láske a v práci. Prirodzená štruktúra spolubytia začína vo vzájomnej vzťažnosti pohlaví, ktorá je v znamení lásky a vernosti zameraná na manželstvo a rodinu.

Systém potrieb uvádza do života spoločnosť ako priestor sociálnej kooperácie (hospodárstvo a kultúra). Túto štruktúru uzatvára štát, ktorý má ako celková spoločnosť zaručovať komplexné všeobecné dobro. Odkazuje však nad seba k ľudstvu a k potrebe uskutočňovať všeobecné dobro vo svetovom meradle (ľudské páva)

Zhrnutie Problém tela a duše. Entelechiu (substanciálnu formu) ľudskej animality nazývame vitálnu dušu a ducha človeka oproti tomu chápeme ako transcendentalitu (sloboda, sebauvedomenie). V podstate ide o otázku vzťahu vitálnej duše a ducha. Materialistická (biologistická, mechanistická) redukcia ducha na vitálnu dušu nie je udržateľná.

Problém nesmrteľnosti vyplýva nevyhnutne tak z existenciálneho prístupu (problematika zmyslu), ako aj z prístupu teoretického (bytostné určenie [esencia] ducha). Postulát nesmrteľnosti nie je možné filozoficky vyvrátiť. Otázka filozofickej dokázateľnosti nesmrteľnosti je spojená s filozofickým problémom Boha.