SLOVENSKÝ JAZYK A LITERATÚRA

Periodizácia literatúry ( svetová) Staroveká lit. ( 3000 pred n.l. – 500 n.l. ) Stredoveká lit. ( 5. stor. – 15. stor. ) Humanistická a renesančná lit. ( 14. stor.–17. stor.) Baroková lit. ( 16. stor. – 18. stor. ) Klasicistická a osvietenská lit. ( 17.stor. – 18.stor. ) Preromantická a romantická lit. ( koniec 18. stor.– polovica 19. stor. ) Realistická lit. ( druhá polovica 19. stor. – začiatok 20. stor. ) Svetová literárna moderna (koniec 19. stor.–zač. 20. stor. ) Svetová medzivojnová lit. ( 1918 – 1945 ) Svetová literatúra druhej polovice 20. storočia ( od roku 1945)

Periodizácia literatúry ( slovenská) Staršia slov. lit. ( 800 – 1780 ) slov. stredoveká lit. ( 800 – 1500 ) slov. humanistická a renesančná lit. (1500–1650) slov. baroková lit. ( 1650 – 1780 ) Slov. klasicistická a osvietenská lit. ( 1780-1830) Slov. preromantická a romantická lit. (1830-1850) Od romantizmu k realizmu ( 1850 – 1880 ) Slov. realistická lit. ( 1880 – 1918 ) Slov. literárna moderna ( 1900 – 1918 ) Slov. medzivojnová lit. ( 1918 – 1945 ) Slov. literatúra po 2. svetovej vojne ( 1945 – 1989 ) Súčasná slov. lit. ( od roku 1989 )

Prozodické ( veršové ) systémy Časomerný veršový systém ( časomiera ) Sylabický veršový systém Sylabotonický veršový systém Tonický veršový systém

Časomiera Je založená na striedaní dlhých a krátkych slabík. Do slovenčiny sa dostal prostredníctvom prekladov z latinčiny. Základnou jednotkou je móra ( jedna krátka slabika). Slabiky, v ktorých po krátkej samohláske nasledujú aspoň dve spoluhlásky, sa pokladajú za dlhé. Časomerné básne písal Ján Hollý a Ján Kollár v období klasicizmu.

Sylabický veršový systém Sylabický veršový systém je založený na rovnakom počte slabík vo verši. Charakterizuje ho: 1. izosylabizmus, t.j. opakovanie veršov s rovnakým počtom slabík, 2. výrazná prestávka v strede verša, 3. zhoda veršového a rytmického členenia, 4. častý výskyt združeného rýmu. Najviac sa rozšíril v umelej poézii v období romantizmu ( štúrovci )

Sylabotonický veršový systém Sylabotonický ( slabično-prízvučný) systém Rozhodujúci je v ňom prízvuk a nie dĺžka slabiky Prízvučné a neprízvučné slabiky tvoria stopy Stopa je najmenšia samostatná jednotka vo verši. Využíva tri stopy: ̶ prízvučná, U neprízvučná Trochej ̶ U Daktyl ̶ U U Jamb U ̶ Tento veršový systém používal S. H. Vajanský a P. O. Hviezdoslav

Tonický veršový systém Je založený na opakovaní rovnakého počtu prízvučných slabík vo veršoch, pričom počet neprízvučných slabík môže byť rôzny. Nachádza sa v ľudovej poézii.

Voľný verš Voľný verš je verš modernej poézie. V literatúre sa uplatňuje najmä od začiatku 20. storočia. Nevyužíva tradičné rytmické prvky (rovnoslabičnosť, metrum, rým a pod. ) Znakom voľného verša je rôzna dĺžka veršov. Niekedy básnici vynechávajú interpunkciu. V slovenskej literatúre voľný verš prvýkrát použil I. Krasko.

Umelecké prostriedky Anafora je opakovanie rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov alebo viet. Vyskytuje sa aj v próze Príklad: Jedno, či náhliš sa jedno, či ležíš chorý jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory jedno, či neprijímaš návštevy jedno, či blúdiš v tme a cestu hľadáš pustatinou jedno, či sedíš na lavičke v parku alebo trpíš obrátený stene.

Epifora je opakom anafory. V básni sa opakujú slová na konci veršov. Menej sa vyskytuje v próze. Príklad: …nech kto jak chce o nich húta na každom je krv prischnutá srdca môjho krv prischnutá…

Epizeuxa je opakovanie toho istého slova alebo skupiny slov za sebou v básni Príklad: sivé oči, sivé, povedzže mi, povedz

Epiteton básnický prívlastok patrí k obrazným pomenovaniam a vyjadruje príznak podstatného mena. Vnáša do umeleckého textu emocionálnosť a expresívnosť, vyjadruje hodnotiaci vzťah autora k pomenovanému faktu. Príklad: okrídlené električky pusté nádvorie jednostajné slzy pokojný večer

Metafora je obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovaní na základe vonkajších podobných javov, vlastností, pohybu, funkcie a pod. Príklad: V spomienke zaplaká tvoje detské oko. Vietor duje horou.

Metonymia je obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovania javov na základe vnútornej väzby medzi nimi Príklad: vypiť pohár mlieka, čítať Kukučína

Personifikácia je najčastejším druhom metafory. Vzniká tak, že sa neživým predmetom prisudzujú vlastnosti a schopnosti ľudí. V personifikácii predmety ožívajú a konajú ako ľudia. Príklad: slnko sa usmieva, vietor sa hneval

porovnáva dve veci alebo dva javy, ktoré majú spoločné znaky Prirovnanie porovnáva dve veci alebo dva javy, ktoré majú spoločné znaky Príklad: Letí ako kométa Sladký sťa med

Niektoré literárne žánre poviedka – krátky epický útvar, má jednoduchý dej, zobrazuje jednu udalosť, jednu zápletku, vystupuje v nej malý počet postáv, ktoré sa v priebehu deja nevyvíjajú. novela – tvorí medzistupeň medzi malou a veľkou epikou, vyznačuje sa krátkosťou a reálnym postojom ku skutočnosti, charaktery postáv sú nemenné. román – veľký epický útvar, v ktorom autor zobrazuje široký okruh života, dej sa odohráva v dlhom časovom rozpätí, okrem hlavnej dejovej línie má aj vedľajšie dejové línie, vystupuje v ňom jedna alebo viac postáv, romány sú: psychologický, spoločenský, životopisný dobrodružný, historický...

Zameriava sa na vykreslenie duševného života človeka (stavy, pocity) Sociálny román autor v ňom zobrazuje myslenie a konanie postáv tak, že zdôrazní ich závislosť od sociálnych skupín, do ktorých patria. Sociálny typ (postavy): Dôkladne vyprofilované postavy, ktoré v sebe skoncentrovali všetky príznačné vonkajšie i vnútorné vlastnosti predstaviteľov tej spoločenskej skupiny, na ktorú autor zameral svoju pozornosť Psychologický román vzniká v Rusku; zakladateľom je Fiodor Michajlovič Dostojevskij (román Idiot); Zameriava sa na vykreslenie duševného života človeka (stavy, pocity) Zobrazenie vnútorných reakcií postáv priťahuje autorovu pozornosť v oveľa väčšej miere ako objasnenie vonkajších motívov, ktorými je správanie hrdinov determinované (určené)

Epos prvé eposy sa opierali o báje starovekých národov a boli to tzv. hrdinské a bohatierske eposy. Má záväznú kompozíciu: Propozícia – krátke naznačenie deja Invokácia – vzývanie múz alebo bohov Enumerácia – predstavovanie bojovníkov Opis boja Deus ex machina – zásah bohov do deja Ovplyvnenie udalostí zázračnými prvkami Opis vedľajších udalostí Peronácia – záver, zakončenie príbehu Napr.: Epos o Gilgamešovi, eposy Jána Hollého

Legenda – je stredoveký epický žáner s náboženskou tematikou Legenda – je stredoveký epický žáner s náboženskou tematikou. Obsahovala životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými motívmi, prvkami. Hlavnou postavou je vždy svätec, ktorý veľa trpí a často aj zomiera mučeníckou smrťou. V legende sa opisujú aj rôzne zázraky, asketický spôsob života, sebatrýznenie a pod. Zo stredovekých legiend sú v našej literatúre nejznámejšie staroslovienske Moravsko – panónske legendy ( Život Konštantína, Život Metoda) a latinská Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi

Tragédia – najstarší dramatický žáner, ktorého hlavným znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami. Hlavý hrdina v tomto boji musí zahynúť, hoci je obdarený výnimočnými vlastnosťami. Ústrednou postavou je vždy nadpriemerný človek. Klasická dráma má záväznú kompozíciu: Expozícia – uvádza diváka do času a prostredia Zápletka – zauzlenie deja Kríza – vyvrcholenie Peripetia – nečakaný dejový obrat Katastrofa – riešenie konfliktu, hoci aj katastrofickým spôsobom

Komédia – základný dramatický žáner, ktorého podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech. Už základný konflikt je komický, lebo hrdina si buď určí nezmyselný cieľ, alebo si zvolí neprimerané prostriedky na jeho dosiahnutie. Ak sa komickosť zakladá na charaktere postáv, hovoríme o charakterovej komike, ak na grotesknosti situácie, hovoríme o situačnej komike. V porovnaní s tragédiou zobrazuje každodennosť, reálny život v nej prevláda nad výnimočnosťou a vznešenosťou.

Funkčné jazykové štýly Hlavná funkcia jazyka je komunikačná ( dorozumievacia) Štylistika – je jazykovedný odbor, ktorý sa zaoberá výberom jazykovedných prostriedkov ( slov, slovných spojení, viet), ktoré sú najvhodnejšie z hľadiska jazykovej komunikácie. Štýl – je cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov s ohľadom na funkciu a situáciu prejavu.

( má navyše estetickú funkciu ) umelecký Jazykové štýly dorozumievacie súkromného styku hovorový verejného styku náučný administratívny publicistický rečnícky ( má navyše estetickú funkciu ) umelecký

Jazykové štýly rozdeľujeme do dvoch skupín: 1. verejný styk – a, náučný (odborný) – realizuje sa väčšinou písomnou formou napr. pri prednáškach. Využíva sa v ústnej aj písanej podobe. Základom náučného štýlu sú odborné výrazy. b, administratívny – realizuje sa písomnou formou. Má určitú, zväčša presne stanovenú formu. Je vecný, stručný, výstižný c, publicistický – realizuje sa písomnou formou. Dôležitá je predovšetkým grafická úprava textu a pútavý nadpis d, rečnícky – realizuje sa ústne – hovorovo. Dôležitý je prejav a hlavný cieľ je upútať pozornosť poslucháčov. e, umelecký 2. súkromný styk - a, hovorový – väčšinou sa realizuje ústnou formou. Je otvorený pre všetky slová slovnej zásoby, aj nespisovné

Ďalšie delenie jazykových štýlov: objektívne: a, náučný b, administratívny štýly objektívno-subjektívne: a, žurnalistický (publicistický) b, rečnícky c, esejistický subjektívne: a, hovorový b, umelecký

mimojazykové prostriedky slohové útvary ( žánre ) jazykový štýl vlastnosti jazykové prostriedky mimojazykové prostriedky slohové útvary ( žánre ) hovorový ústny, súkromný, expresívny, situačný hovorové, slangové a nárečové slová, skratkové a značkové slová, citovo zafarbené slová, nespisovná výslovnosť, krátke a často nedokončené vety výrazná intonácia a široké využívanie prozodických vlastností reči, mimika, gestikulácia rozprávanie, dialóg, spoločenská komunikácia, súkromný list náučný písomný, pojmový, monologický, verejný odborné názvy, cudzie termíny, zložité vetné konštrukcie, abstraktné pojmy, trpný rod, príčastia grafické členenie textu, grafy, schémy, vzorce, tabuľky výklad, štúdia, rozprava, odborný opis, posudok, esej, úvaha, referát

písomný, vecný, stručný, adresný, neutrálny, heslovitý, administratívny písomný, vecný, stručný, adresný, neutrálny, heslovitý, verejný knižné a odborné názvy, skratky a značky, prevaha menných slovných druhov, ustálené pojmy ustálená forma, predtlače a formuláre úradný list, zápisnica, žiadosť, objednávka, poštové tlačivá publicistický písomný i ústny, verejný, aktuálny, variabilný odborné názvy- žurnalizmy, skratky a značky, metafora, frazeologizmy, módne slová, klišé grafické členenie textu správa, oznam, reportáž, úvodník, komentár, recenzia, interview, glosa, fejtón

ústny, verejný, adresný, sugestívny rečnícky ústny, verejný, adresný, sugestívny zrozumiteľné termíny, jednoduché vety a súvetia, otázky, zvolania, metafora výrazná intonácia, využívanie prozodických vlastností, správna výslovnosť, úzky kontakt s poslucháčmi, gestá, mimika prednáška, referát, slávnostný prejav, politický prejav, príhovor umelecký ústny i písomný, expresívny-citovo zafarbený, obrazný, subjektívny všetky slová slovnej zásoby, metafora, nedodržiavanie spisovnej normy, grafické členenie textu, bohatá interpunkcia, v ústnom prejave gestá, mimika, starostlivá intonácia a výslovnosť pieseň, báseň, poviedka, novela, román, rozprávka, povesť, báj, bájka, aforizmus, divadelná hra, televízna inscenácia, film

Štýlotvorné činitele – formujú podobu textu Subjektívne: Vychádzajú od samého autora jazykového prejavu, sú to osobné vlastnosti autora Intelekt Temperament Sociálne zaradenie Osobné sklony Chápanie témy Momentálny psychický stav Objektívne: pôsobia zvonku, nezávisle od autora Adresát Komunikačná situácia Predmet prejavu ( téma ) Dorozumievacie prostriedky Funkcia prejavu

Slohové postupy a, informačný : základné znaky: a, inkohéznosť ( nesúdržnosť) – každá časť má význam sama osebe, nie je medzi nimi logická súvislosť b, enumeratívnosť (vypočítavanie) – radenie prvkov vedľa seba c, komutabilnosť (zameniteľnosť) – časti textu možno zamieňať bez zmeny významu text d, aktuálnosť e, objektívnosť – presné údaje, mená, číslovky... žánre: slovníky, encyklopédie, oznámenia, správy, zákony...

b, opisný: základné znaky: a, inkohéznosť (nesúdržnosť) - každá časť má význam sama osebe ( odsek) b, enumeratívnosť – výpočet vlastností javu c, komutabilnosť – zameniteľnosť viet a nadvetných úsekov d, gnómickosť( nadčasovosť) – všeobecná platnosť bez časového obmedzenia e, subjektívnosť – osobný postoj autora, miera subjektivity sa mení podľa žánru žánre: statický opis – opis s prevahou podst. a príd. mien dynamický opis – opis niečoho v pohybe odborný opis – systematické, jednoznačné a presné vymenúvanie vlastností(napr.: opis stroja, návod na použitie stroja) umelecký opis – opis s prevahou autorovej fantázie opis pracovného postupu – časti textu po sebe logicky nasledujú charakteristika – opis fyzických aj duševných vlastností osoby a, priama: priamo vymenúvame vlastnosti b, nepriama: vlastnosti vyplývajú z konania osoby

c, rozprávací: základné vlastnosti: a, kohéznosť ( súdržnosť) – dôležitá je nadväznosť prvkov, prvok má význam len vo vzťahu k iným prvkov b, explikatívnosť ( výkladovosť) – zachytenie deja s rozličnými okolnosťami c, sukcesívnosť ( postupnosť) – prvky nasledujú jeden za druhým a nedajú sa voľne premiestniť d, aktuálnosť – zaradenosť deja do časového rámca e, subjektívnosť – informácia je podaná z hľadiska autora žánre: rozprávanie, súkromný list, kronika, epické žánre ( román, novela, poviedka, bájka, rozprávka...)...

d, výkladový ( úvahový): základné znaky: a, kohéznosť – časti textu majú svoje pevné miesto b, explikatívnosť ( výkladovosť) – dôležitá je presnosť, pre výklad sú typické logické postupy: indukcia( od konkrétneho k všeobecnému), dedukcia( od všeobecného ku konkrétnemu) a argumentácia( uvádzanie dôkazov, faktov) c, sukcesívnosť ( postupnosť) – nadväznosť viet a odsekov d, gnómickosť ( nadčasovosť) – všeobecná platnosť e, objektívnosť – presnosť, nezaujatosť, argumenty, odborné slová, 1. osoba plurálu žánre: žánre náučného štýlu ( referát, prednáška, štúdia...), výklad, úvaha, esej...

Vývin slovenského jazyka Praslovanský jazyk – praslovančina bola spoločným predchodcom súčasných slovanských jazykov, k jej diferenciácii došlo vplyvom migrácie predkov okolo 6. storočia Staroslovienčina – vznikla v 9. storočí. Konštantín a Metod zostavili pred príchodom na Veľkú Moravu starosloviensky jazyk a prvé slovanské písmo – hlaholiku – podľa malých písmen gréckej abecedy. Tento jazyk sa stal prvým kultúrnym slovanským jazykom. Po rozpade Veľkej Moravy v 10. storočí sa začína presadzovať latinčina.

Kultúrna slovenčina – v 14. – 16 Kultúrna slovenčina – v 14. – 16. storočí do listín písaných po latinsky a po česky postupne preniká slovenčina s českými prvkami. Vzniká slovakizovaná čeština (biblická čeština). 1. kodifikácia slovenského jazyka – 1787 – Anton Bernolák vychádzal zo západoslovenčiny a kodifikoval bernolákovčinu. Znaky bernolákovčiny: Mäkkosť spoluhlásky sa vždy označovala mäkčeňom Nerozlišoval i/y Namiesto j používal g v sa vždy písalo ako w

2. kodifikácia slovenského jazyka – 1843 – Ľudovít Štúr na základe stredoslovenského nárečia kodifikoval nový spisovný jazyk Znaky štúrovskej slovenčiny: Mäkkosť spoluhlásky sa dôsledne označovala Nepoznal hlásky: ľ, ä, y, é a dvojhlásku iu Koncovka prídavných mien stredného rodu bola uo Hodžovsko – hattalovská reforma – M. M: Hodža mal výhrady voči pravopisu štúrovskej slovenčiny. V roku 1851 ja prijatá Hattalova úprava. Zmeny v rámci reformy: rozlišuje i/y Namiesto uo používa ó, ô Pribúdajú hlásky: ä, ľ, é Prestáva sa označovať mäkkosť d, t, n, l ( v de, te, ne, le...) Koncovky prídavných mien stredného rodu sa menia na é

Potláčanie slovenčiny – 1875 – 1918 – maďarizácia Presadzovanie slovenčiny – Po vzniku 1. ČSR v roku 1918 sa slovenčina stáva štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V dvadsiatych rokoch silnejú snahy o vytvorenie jednotného československého jazyka. Očisťovanie slovenčiny – 1940-Matica slovenská vydáva Pravidlá slovenského pravopisu. Slovenčina sa očisťuje od českých slov. Úpravy slovenského pravopisu – 1953, 1991, 1998, 2000 – upravuje sa napríklad používanie dvojtvarov, písanie veľkých písmen, písanie čiarky, výnimky z pravidla o rytmickom krátení.

Slovná zásoba Slovo – základná formálna a významová jednotka, je to ustálená skupina hlások. Slovo má lexikálny význam (niečo pomenúva, označuje) a gramatický význam ( svojím tvarom vyjadruje vzťahy s inými slovami vo vete) Slovná zásoba – je súhrn všetkých slov, ktoré existujú v jazyku, rozlišujeme: Individuálna – slovná zásoba jednotlivca: a, aktívna – slová, ktoré jednotlivec aktívne používa b, pasívna – slová, ktorým jednotlivec rozumie, ale bežne ich nepoužíva Základná – najčastejšie používané slová jazyka

Systém v slovnej zásobe pomenovania: jednoslovné viacslovné: a, združené pomenovania – pomenovanie pojmu pomocou viacerých slov napr.: minerálna voda, triedna kniha, zdravotná sestra b, ustálené slovné spojenia( frazeologizmy)-majú obrazný význam, sú príznačné pre daný jazyk, patria sem aj príslovia, porekadlá a pranostiky

Slová podľa významu jednovýznamové – majú iba jeden význam viacvýznamové – majú okrem základného významu aj druhotný význam: a, metafora – jeden predmet sa pomenuje názvom pre iný predmet na základe vonkajšej podobnosti napr.: hlava- ľudská, kapustná b, metonymia – prenesenie pomenovania medzi javmi na základe vnútornej väzby medzi nimi napr.: ísť osmičkou – električkou č. 8

Podľa vzťahu medzi významami slov synonymá – slová s rovnakým alebo podobným významom a s rozdielnou formou napr.: bežať – utekať, trieliť... homonymá – slová formálne totožné a významovo rozdielne napr.: čelo, koruna, jazyk... antonymá – slová s protikladným významom napr.: dobrý –zlý, deň – noc...

Podľa príslušnosti k štýlovej vrstve Štylisticky nepríznakové slová ( neutrálne) – slová, ktoré sa vyskytujú vo všetkých štýloch jazyka, tvoria hlavnú časť spisovnej slovnej zásoby napr.: dieťa, čítať, dobre... Štylisticky príznakové slová – využívajú sa v presne vymedzených kontextoch: a, spisovné: hovorové odborné archaizmy – slová, ktoré boli nahradené novším výrazom

historizmy –slová, ktoré pomenúvajú reálie dnes už neexistujúce napr historizmy –slová, ktoré pomenúvajú reálie dnes už neexistujúce napr.: zeman, vicišpán zastarané slová – nemoderné slová neologizmy – napr.: e-mail, internet publicizmy – napr.: efektívny, trend biblizmy – napr.: nebesá, vyslyšať poetizmy ( básnické slová) – napr.: luna, peruť b, nespisovné: nárečové (dialektizmy)–napr.: hutoric, pigľovať slang –jazyk istých spoločenských vrstiev, študentov, umelcov ..., napr.: trapas, fáro argot – tajné dorozumievanie istej skupiny ľudí napr.: lobka – kradnutý tovar

Podľa expresivity neutrálne slová (bez citového zafarbenia) expresívne slová (citovo zafarbené): a, pozitívne citové zafarbenie: zdrobneniny eufemizmy (zjemňujúce slová) napr.: zomrel – usnul hypokoristiká (maznavé slová) –napr.: havo, papať... b, negatívne citové zafarbenie: pejoratíva (hanlivé slová) – napr.: brloh, skupáň... augmentatíva (zveličujúce slová) – napr.: psisko vulgarizmy

Zmeny v slovnej zásobe Preberanie slov – z iných jazykov, v súčasnosti sú to najmä anglicizmy a amerikanizmy napr.: softvér, modem ... Zmena významu slova – prenášanie pomenovania – metafora, metonymia Tvorenie nových slov

Tvorenie nových slov Odvodzovanie – od základového slova pomocou predpôn, prípon alebo ich kombináciou napr.: uči –teľ, za-spievať ... Skladanie – nové slovo vzniká z dvoch iných pomocou spájacej morfémy –o- napr.: novovek, krasokorčuliar, vodovod...alebo morfémy –e- napr.: zemeguľa ..., existujú aj tzv. zrazeniny, ktoré nemajú spájaciu morfému napr.: vlastizrada, kníhtlačiareň... Skracovanie – vznikajú skratky napr.: Ing., atď., SR, TANAP ... a značky napr.: l-liter, O – kyslík...

Osobitnými postupmi sú univerbizácia a multiverbizácia univerbizácia – viacslovné pomenovanie je nahradené jednoslovným napr.: minerálna voda – minerálka, trvalá ondulácia – trvalá... Multiverbizácia – opačný postup, vznikajú viacslovné spojenia napr.: súťaží sa – prebieha súťaž, dokázať – podať dôkaz...

Zvuková stránka jazyka, intonácia Prozodické vlastnosti reči – intonácia: Časová modulácia reči Silová modulácia reči Tónová modulácia reči

Časová modulácia reči Kvantita (dĺžka) – dlhá samohláska alebo dvojhláska trvá dvojnásobok trvania krátkej samohlásky. Pauza (prestávka) – rozdeľuje súvislú reč na úseky: a, fyziologická – slúži na nádych b, významová – na čiarke, bodkočiarke, na bodke na konci vety... Tempo (rýchlosť) – je to počet slov vypovedaných za časovú jednotku (za minútu), závisí od obsahu a funkcie prejavu a od individuálnych vlastností hovoriaceho Rytmus – vzniká striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove

Silová modulácia reči Intenzita hlasu – sila hlasu Prízvuk – hlavný prízvuk je v slovenčine pevný a stály – vždy na prvej slabike slova, v slovách, ktoré majú viac ako tri slabiky sa nachádza aj vedľajší prízvuk Dôraz – je to zdôraznenie (vyzdvihnutie) významovo najdôležitejšieho slova vo vete, v pokojnej reči je na poslednom slove vety a pri vzrušenej reči býva na začiatku vety napr.: Prišiel som sám. Sám som prišiel.

Tónová modulácia reči Melódia – je stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete: a, klesavá – hlas na konci vety klesá, je v oznamovacích vetách, v rozkazovacích, želacích a v doplňovacích otázkach napr.: Urobím to. Kto príde? Povedz mi to! b, stúpavá – hlas na konci vety stúpa, je v zisťovacích otázkach napr.: Urobíš to? c, stúpavo-klesavá alebo klesavo-stúpavá – je na vetných úsekoch vnútri súvetia alebo rozvitej vety napr.: Zoznámili sme sa a viac sme sa nevideli.