Základné problémy všeobecnej psychológie PhDr. Miroslav KMOŠENA, PhD.

Vznik a vývoj psychológie ako vedy . Psychológia = z gréckeho psyché (duša) + logos (veda) – náuka o duši Medzi prvými sa predvedeckými psychologickými názormi zaoberali Platón a Aristoteles. Platón – podľa jeho teórie, jediný skutočný svet je svet ideí a to čo vnímame svojimi zmyslami je iba odrazom sveta ideí. Svojimi zmyslami nemôžeme poznať podstatu sveta, ale poznávať ju môžeme rozumom. Aristoteles – pravé poznanie prichádza prostredníctvom zmyslov, opačná teória oproti Platónovi.

Vznik a vývoj psychológie ako vedy Racionalizmus – človek sa rodí s niečím daným a to je rozum – naviazali na učenie Platóna. Predstaviteľ – Descartes. Empirizmus - človek sa rodí ako nepopísaná tabuľa a vďaka zmyslom získava skúsenosti, ktoré ho formujú. Asocianizmus – odnož empirizmu. Celá psychika vzniká na základe zmyslového vnímania. Pozitivizmus (Comte) – dôležitá je objektivita poznania. Prijať sa môžu iba poznatky, ktoré sa dajú objektívne overiť. Za zakladateľa vedeckej psychológie je považovaný Wilhelm Wundt – nemecký filozof (1832 – 1920). Bol empirista, asocianista, ovplyvnený pozitivizmom. Používal metódu introspekcie – skúmaný subjekt sám vypovedá, čo prežíva. W. Wundt – v roku 1879 založil v Lipsku prvé psychologické laboratórium. Stalo sa „svetovou školou experimentálnej psychológie“, čím výrazne prispel k oddeleniu psychológie od filozofie a k jej inštitucionalizovaniu ako samostatnej vedy.

Najvýznamnejšie psychologické teoretické smery (školy) I. Psychoanalýza, hlbinná psychológia (freudizmus): - zakladateľ: Sigmund Freud (1856-1939), - rozdeľuje psychiku na dve úrovne –vedomie a nevedomie - za hybnú silu duševného života Freud považoval všemohúcu sexuálnu podstatu – libido, - organizácia psychického života sa začala chápať ako model, ktorého prvky tvoria rozličné psychické inštancie, označené termínmi „Ono“ (ID), „Ja (ego) a „Nad-ja“ (superego).

Najvýznamnejšie psychologické teoretické smery (školy) II. Behaviorizmus – psychológia správania: - zakladateľ: John Broadus Watson (1878-1958), „z ang. behavior = správanie“ - psychológia, ktorá skúma správanie t.j. reakcie vznikajúce na základe vonkajších podnetov, - neštuduje mozog alebo nervovú sústavu ako objektívny základ psychiky, stotožňuje psychiku a správanie, - na človeku je poznateľné len to, čo sa dá na ňom pozorovať alebo merať, - za rozhodujúce faktory utvárania osobnosti považuje vplyv prostredia a učenie.

Najvýznamnejšie psychologické teoretické smery (školy) III. Tvarová (celostná psychológia) – geštaltizmus: - zakladateľ: Max Wertheimer (1880-1943), - odmieta skúmanie izolovaných prvkov správania, ale požaduje celostný prístup, - základným princípom je téza, že prvotným a hlavným obsahom každého psychickému procesu nie sú jednotlivé elementy – pocity, ale isté celistvé útvary – konfigurácie, tvary alebo geštalty (tvar, štruktúra). Existencionálna psychológia: - človek prichádza na svet ako celistvý organizmus a osobnosťou sa stáva vplyvom rôznych faktorov, vrátane spoločenskej praxe.

Najvýznamnejšie psychologické teoretické smery (školy) IV. Humanistická psychológia: - hľadá odpoveď na otázky podstaty ľudského bytia, usiluje sa pochopiť vnútorné zážitky jednotlivca a potom ho naučiť tieto ovládať, (tendencia k sebarealizácii), - v centre pozornosti stojí človek. Kognitívna psychológia: v centre pozornosti je skúmanie poznávacích procesov (vnímanie, pamäť, umelá inteligencia, myslenie), prichádzajúca informácia sa v mysli človeka spracúva viacerými spôsobmi, triedi sa, porovnáva, transformuje.

Schéma štruktúry psychologických vied 1. Teoretická psychológia a) zákl. psychologické vedy - VŠEOBECNÁ PSYCHOLÓGIA, ontogenetická psych., psychopatológia b) špeciál. psych. vedy - zoopsychológia, komparatívna psych., psycholingvistika, biolog. psych., sociálna psych., diferenciálna psych. 2. Aplikovaná psychológia - pedagogická psych., klinická psych., psych. práce, psychológia trhu, kriminálna a forezná psychológia, psych. športu, vojenská, umenia, poradenská...

Predmet psychológie a jej význam Pojem psychológia Psychológia je veda o psychike/duši ( psyché = duša, logos = slovo, veda ) Psychológia – sústava vedeckých disciplín, ktoré sa zaoberajú štúdiom psychiky. Je vedou o prežívaní a správaní človeka. Predmet skúmania Predmetom skúmania psychológie sú otázky podstaty, vzniku, utvárania, fungovania a ovplyvňovania ľudskej psychiky (Vágnerová, M.).

Všeobecná charakteristika psychiky PSYCHIKA Psychiku tvorí súbor psychických javov. Psychika sa neraz tematizuje pod titulom duša. Psychiku človeka utvárajú psychické procesy, stavy a vlastnosti. Psychika človeka vznikla v dôsledku vývinu živej hmoty, a to v súvislosti s vývinom nervovej sústavy. Psychika je vo svojej podstate funkciou nervovej sústavy, najmä mozgu. Akákoľvek zmena, či porucha niektorých buniek alebo častí mozgu, zapríčinená nádorom, zraneným a podobne má za následok aj rozličné zmeny v psychických javoch človeka.

Všeobecná charakteristika psychiky – vedomie I. Vedomie je najvyšším stupňom vývoja psychiky a je vlastné iba človeku. V psychológii je vedomie v najširšom zmysle slova súbor predstáv (pocitov, myšlienok, citov, vôle atď.), ktoré nejaká osoba v danom okamihu o sebe (o svojich duševných stavoch) má.

Všeobecná charakteristika psychiky – vedomie a) Psychický stav osoby charakterizovaný tým, že je schopná reagovať na podnety, vnímať, prežívať, myslieť a tieto procesy si uvedomovať. Je to teda stav uvedomovania si časopriestorových aspektov prúdu prežitkov (vnemov, pocitov atď.), ako aj aspektov vlastnej osoby (vedomie ja). b) pozostáva zo všetkého, čo si daná osoba práve uvedomuje, čomu venuje pozornosť. c) je prístupná introspekcii - sebapozorovaniu

Všeobecná charakteristika psychiky - nevedomie . Nevedomie, tak sa všeobecne označujú všetky obsahy a procesy, ktoré nie sú vo vedomí, ktoré však môžu ovplyvniť alebo ovplyvňujú vedomé procesy a jednania. Patria sem potlačené pudy, túžby, momentálne neuvedomované, ale predtým prežité zážitky, sny a pod. Podľa pôvodu to môžu byť činnosti, ktoré sme pôvodne konali vedome, zmechanizovaním alebo rutinnou sa stali nevedomým alebo automatickým jednaním. Nevedomé môže byť, čo uniklo našej pozornosti, alebo obsahy zabudnuté, ktoré sa spontánne stratili z nášho vedomia. Taktiež tak nazývame obsahy, ktorými sa nechceme zaoberať a snažíme sa na ne zabudnúť. Je to všetko to čo si človek zo svojho duševného života neuvedomuje, ale napriek tomu ho to ovplyvňuje.

Klasifikácia psychických javov

Metódy všeobecnej psychológie Pozorovanie - introspekcia /sebapozorovanie/ - extrospekcia /pozorovanie iných/ Experiment - laboratórny - prirodzený - terénny Exploratívne metódy - anamnéza - rozhovor - štandardný, riadený - voľný - dotazník Analýza produktov činnosti /rozbor produktov činnosti/. Psychologické testy, dotazníky a laboratórne prístroje.

Pozorovanie introspekcia /sebapozorovanie/ extrospekcia /pozorovanie iných/ Metóda, ktorou sa zisťujú a podrobne zaznamenávajú vonkajšie prejavy správania človeka v prirodzených aj upravených podmienkach. Predmetom pozorovania sú úkony a výroky človeka v rozličných životných podmienkach /pri hre, práci, učení/. Introspekciou rozumieme také pozorovanie, ktorého predmetom je vlastný duševný život a vlastné zážitky. Extrospekcia spočíva v skúmaní duševných javov iných ľudí sledovaním ich vonkajších prejavov. K týmto vonkajším prejavom patria pantomimika, mimika, gestikulácia, spôsob reči, obsah reči a fyziologické zmeny /tlkot srdca, blednutie, triaška a pod./.

Biologická determinácia psychiky činnosť a vlastnosti nervovej sústavy činnosť žliaz s vnútorným vylučovaním rast a zrenie organizmu celkový a momentálny ( telesný ) stav biologické potreby a pudy dedičnosť

Sociálna determinácia psychiky fyzikálne prostredie širšie sociálne prostredie sociálne skupiny kultúrne produkty spoločenské normy, pravidla

Kognitívne procesy, ich klasifikácia K hlavným úlohám psychológie patrí štúdium procesu poznávania. Výsledkom procesu poznávania je poznanie.

Kognitívne procesy – pociťovanie I. Pociťovanie je najjednoduchší poznávací proces. Jeho výsledkom sú pocity. Pocit je zmyslovým odrazom relatívne jednoduchej vlastnosti objektu alebo procesu priamo pôsobiacej na zmyslový receptor zvonku alebo znútra organizmu. Pocity sú základnými prvkami psychického odrazu, základným zdrojom duševného života. Prostredníctvom pocitov si človek utvára psychické spojenie so svetom. Ak by človek od narodenia nemohol pociťovať (ak by nemal zrak, sluch, kožné a všetky ostatné zmyslové orgány), zostal by úplne izolovaný od okolitého sveta, svet by pre neho neexistoval, ako by neexistoval ani jeho duševný život. Pocit vzniká v zmyslovom orgáne, ktorý nazývame aj zmyslovým analyzátorom (podľa I. P. Pavlova).

Kognitívne procesy – pociťovanie II. Citlivosť zmyslových orgánov Podnet musí mať istú veľkosť, aby vyvolal pocit. Najmenšia veľkosť podnetu, ktorá už vyvoláva pocit, nazýva sa dolným, alebo aj absolútnym prakom pociťovania (alebo podnetovým prahom). Dolným prahom pociťovania je určená absolútna citlivosť zmyslového orgánu. Čím je prah nižší (pôsobiaci podnet menší), tým je citlivosť vyššia. Zmyslová adaptácia a pocitový kontrast Citlivosť zmyslového orgánu sa mení vplyvom dlhotrvajúceho pôsobenia alebo pri zmene pôsobiaceho podnetu. Adaptácia zvýšením citlivosti sa vyskytuje napr. pri zraku. Pri dlhšom pobyte v tmavom prostredí sa citlivosť zraku mnohonásobne zvyšuje. Adaptácia znížením citlivosti sa vyskytuje v oblasti kožného pociťovania (necítime tlak prsteňa, náramkových hodiniek), čuchového (po čase necítime vôňu alebo zápach v miestnosti) a chuťového pociťovania.

Kognitívne procesy – vnímanie Vnímanie je zmyslové zobrazovanie (odrážanie) súvislejších celkov skutočnosti pri ich priamom pôsobení na receptory. Bezprostredné zmyslové poznanie prebieha u človeka v podstate ako vnímanie. Človek obyčajne nepociťuje jednotlivé vlastnosti predmetov osobitne (napr. farbu, povrch, chuť, vôňu jablka), ale vníma celky, vytvára si zložité obrazy objektov (vnem jablka). Kým pociťovanie sa väčšinou pokladá za vrodené, vnímanie je skôr nadobudnuté. Vnemy tvoria základný materiál pre myslenie, ale myslenie sa spätne zapája do vnímania, Človek vnímané objekty zároveň pomenúva a pojmové triedi, čiže zároveň ich poznáva a chápe, uvedomuje si aj ich význam pre seba. V psychologickej literatúre sa často používajú dva výrazy na označenie dvoch odlišných stránok (druhov) vnímania: 1. Percepcia (percepčné procesy) - prosté vnímanie 2. Apercepcia - vnímanie, pri ktorom sa vnímaný objekt pojmovo vystihuje, chápe.

Klasifikácia analyzátorov pociťovania a vnímania Každý zmyslový orgán je uspôsobený na prijímanie osobitných podnetov a výsledkom jeho činnosti je pocit osobitnej kvality. I. Pocity prameniace z vonkajšieho prostredia organizmu a vonkajších receptorov (exteroceptorov): II. Pocity prameniace z vnútorného prostredia organizmu a vnútorných receptorov (interoceptorov a proprioceptorov): dotykové tepelné chladové bolesťové kožné 5. chuťové 6. čuchové 7. sluchové 8. zrakové pocity chemoreceptora 9. telesnej polohy, rovnováhy ( statické pocity) 10. telesného pohybu ( kinetické) 11. orgánové ( prameniace z vnútorných orgánov)

Klasifikácia pocitov a pociťovania Kožné pocity – mokrosť suchosť, drsnosť, hladkosť, tvrdosť, mäkkosť, svrbenie, šteklenie Pociťovanie bolesti Pociťovanie teploty – tepla, chladu Pociťovanie tlaku – dotyk Hmat Chuťové pociťovanie Čuchové pociťovanie Sluchové pociťovanie Zrakové pociťovanie Pociťovanie telesnej polohy – statické pocity Pocity polohy a pohybu časti tela – kinetické pocity Orgánové pocity

Klasifikácia vnímania Vnímanie priestorových vlastností: vnímanie tvaru vnímanie veľkostí predmetov vnímanie priestorovej hĺbky vnímanie smeru Vnímanie času Vnímanie pohybu predmetov

Kognitívne procesy – predstavivosť I. Predstavivosť – psychický poznávací proces, výsledkom ktorého je PREDSTAVA. PREDSTAVY: sú názorné obrazy predmetov a javov, ktoré v danej chvíli nevnímame sú menej jasné ako pocity a vnemy odlišujú sa od pocitov a vnemov v pôvode vzniku a v obsahu sú útržkovitejšie, menej detailné, neustále unikajú z vedomia nevznikajú náhodne, pri ich vzniku platia isté pravidelnosti -asociačné zákony: 1.) primárne: zákon dotyku v priestore a čase, zákon podobnosti a kontrastu 2.) sekundárne: zákon novosti, častosti, živosti

Kognitívne procesy – predstavivosť II. DRUHY PREDSTÁV Na základe podobnosti alebo odlišnosti predstavy od pôvodného psychického zážitku ich delíme na: pamäťové; fantazijné. pamäťová/spomienková predstava: je názorný obraz už predtým vnímaného - všeobecná - konkrétna (jedinečná) fantazijná-(FANTÁZIA): je názorný obraz, ktorý síce vzniká na základe pamäťových stôp, ale je v ich novou kombináciou - rekonštruujúca (reproduktívna): vzniká na základe opisu - konštruujúca (tvorivá): ide o vytváranie nových originálnych i významných a užitočných nápadov - bdelé snenie (rojčenie):viažu sa na želanú budúcnosť; motivujú alebo aktivizujú - spánkové sny: špecifický druh fantazijných predstáv

Kognitívne procesy – pamäť Pamäť považujeme za jednu zo základných vlastností živých organizmov. Jej zmyslom je uchovanie individuálnej skúsenosti. Pamäť môžeme chápať ako odraz predošlej skúsenosti vo vedomí človeka, ktorý tkvie v zapamätaní, uchovaní a následnom vybavení alebo znovupoznaní toho, čo už prv vnímal, prežíval, robil alebo jednoducho čo sa naučil. Pamäť môžeme v najširšom slova zmysle definovať ako schopnosť zaznamenávať životné skúsenosti. Pamäť v sučasnom období počítačov definujeme jako trojfázový proces, ktorý pozostáva zo senzorickej, krátkodobej a dlhodobej pamäti.

Kognitívne procesy – pamäť II. Rozdelenie pamätí: PODĽA CHARAKTERU PSYCHICKEJ AKTIVITY PREVLÁDAJÚCEJ ČINNOSTI: pohybová pamäť emocionálna pamäť názorná pamäť slovno logická pamäť PODĽA CHARAKTERU CELKOVEJ ČINNOSTI pamäť úmyselná(zámerná) pamäť neúmyselná(mimovoľná) PODĽA DĹŽKY, UPEVŇOVANIA A PODRŽANIA MATERIÁLU senzorická pamäť krátkodobá pamäť dlhodobá pamäť

Kognitívne procesy – pamäť III. Fázy pamäti: ZAPAMÄTÁVANIE (VŠTEPOVANIE) UPEVŇOVANIE (PODRŽANIE, SKLADOVANIE) VYBAVOVANIE (REPRODUKCIA, AKTUALIZÁCIA, OBNOVENIE) ZABÚDANIE V kognitívnej psychológií sa stretávame s rôznymi modelmi, ktoré vysvetľujú proces a typy pamäti. Najčastejšie je využívaný viacskladiskový model model pamäti (Atkinson,Shiffrin).

Kognitívne procesy – pozornosť I. Všeobecná charakteristika pozornosti : zameranosť a sústredenosť duševnej činnosti na určitý objekt alebo dej (napríklad načúvanie na rozdiel od prostého počutia); základom je orientačný reflex, úlohu hrá nápadnosť, neočakávanosť, novosť vnímaného, prostredie i postoj, záujem, očakávanie, únava a i. jedinca; pozornosť sa vyznačuje trvalosťou, pružnosťou, intenzitou a rozsahom (u človeka schopnosť jedným pohľadom poznať šesť až dvanásť predmetov rovnakého druhu) V minulosti patrila pozornosť k málo rozpracovaným problémom vzhľadom na vplyvy behaviorizmu a geštaltizmu. Behavioristi totiž pozornosť neuznávali a redukovali ju na reflexné prispôsobovanie sa organizmu k prichádzajúcim podnetom, pričom pripisovali dôležitú úlohu motorickému zameraniu. Geštaltisti svoj psychologický prístup k pozornosti vysvetľovali pomocou figúry a pozadia, v podstate pomocou vlastností vnemového poľa a termín pozornosť vynechávali.

Kognitívne procesy – pozornosť V psychológii sú dva základné druhy pozornosti: pozornosť neúmyselná (mimovoľná) a pozornosť úmyselná. Neúmyselná pozornosť Vyvolávajú ju bezprostredne pôsobiace podnety alebo javy. Súvisí s reflexívnymi postojmi. Rubinštein ju označuje za prvotnú formu pozornosti, za bezprostredný mimovoľný produkt záujmu. Nie je závislá od vedomého úmyslu človeka. Podnety, ich vlastnosti, intenzita, novosť, emocionálne podfarbenie a ich spojenie so záujmami a potrebami môžu našu pozornosť ovládnuť a na určitý čas ju pripútať. No nie každá zmena v prostredí vyvoláva neúmyselnú pozornosť.

Kognitívne procesy – pozornosť Ak sa má stať podnet objektom pozornosti, musí spĺňať tieto vlastnosti: a) sila podnetu b) kontrast medzi podnetmi c) zmena a novosť podnetov a javov d) potreby a záujmy

Kognitívne procesy – pozornosť Úmyselná pozornosť Vzniká na základe toho, že venujeme istému javu či podnetu pozornosť. Úmyselná pozornosť je náročnejšia a vyčerpáva viac ako mimovoľná pozornosť. Vyvolávajú ju slovne formulované požiadavky a podriaďuje sa vedomo vytýčeným cieľom. Udržiavať pozornosť na istých predmetoch a javoch a pritom eliminovať rušivé, nežiaduce vplyvy, znamená, že pozornosť bezprostredne súvisí s vôľovými a myšlienkovými procesmi. Základom úmyselnej pozornosti sú spoje, ktoré sa vytvorili v minulej skúsenosti medzi určitou úlohou a úkonmi zodpovedajúcimi tomuto zameraniu pozornosti. Pozornosť sa podriaďuje úlohe, ktorá určuje činnosť. Úmyselná pozornosť sa môže meniť a stať sa neúmyselnou.

Kognitívne procesy – pozornosť Vlastnosti pozornosti: 1, Koncentrovanosť alebo sústredenosť pozornosti; 2, Intenzita pozornosti; 3, Rozdelenie pozornosti (distribúcia); 4, Stálosť pozornosti

Kognitívne procesy – myslenie Na orientáciu človeka vo svete nestačia iba informácie poskytované zmyslovými orgánmi (tzv. zmyslové, názorné poznanie). Predmety a javy majú totiž často také vlastnosti podstatného významu pre ich správne spoznanie a manipuláciu, ktoré sa navonok neprejavujú, a preto ich nemožno priamo poznávať zmyslovými orgánmi. Dajú sa spoznať iba sprostredkovane. Človek dochádza k poznaniu aj zovšeobecnením konkrétnych poznatkov. Prísť ku všeobecnejšiemu poznatku znamená však prejsť od nepodstatných vlastností poznávaných predmetov a javov a orientovať sa len na typické a podstatné vlastnosti. V takomto prípade hovoríme, že ide o tzv. abstrahujúce poznávanie. Takýto spôsob poznávania zabezpečuje psychický proces, ktorý sa nazýva myslenie. Definujeme ho ako: sprostredkovaný a zovšeobecňujúci spôsob poznávania, ktorý vedie k poznaniu podstatných, všeobecných vlastností predmetov a javov a súvislostí medzi nimi. Myšlienkové poznanie predstavuje vývinovo najvyššiu formu poznania.

Kognitívne procesy – myslenie Druhy myslenia Podľa zastúpenia foriem myslenia a myšlienkových operácií, ktoré ho vytvárajú rozlišujeme rôzne jeho druhy: Vizuálne myslenie; Myslenie pojmovo-logické; Tvorivé. Z hľadiska toho aké problémy riešime, možno myslenie rozdeľovať na: Praktické myslenie; Abstraktné myslenie; Konvergentné myslenie; Divergentné myslenie.

Kognitívne procesy – myslenie Základné myšlienkové operácie Podstatou myslenia je vykonávanie istých myšlienkových postupov, ktoré bežne nazývame myšlienkovými operáciami. Sú to analýza, syntéza, komparácia, abstrakcia, konkretizácia, generalizácia, indukcia, dedukcia, analógia. Analýza - myšlienkové rozčleňovanie celku na časti, vyčleňovanie jednotlivých stránok (vlastností a vzťahov) predmetov a javov skutočnosti. Syntéza - myšlienkové zjednocovanie, spájanie vyčlenených častí, vlastností alebo vzťahov predmetov a javov skutočnosti. Komparácia - myšlienková operácia, ktorou sa zisťuje podobnosť a odlišnosť medzi viacerými predmetmi a javmi. Abstrakcia - myšlienková operácia, ktorou vyčleňujeme podstatné a všeobecné vlastnosti javov a predmetov a zanedbávame ostatné (nepodstatné, individuálne). K abstrakcii nemožno dospieť bez analýzy, syntézy a komparácie. Konkretizácia - aplikácia všeobecného poznatku na konkrétny jav.

Kognitívne procesy – myslenie Základné myšlienkové operácie Generalizácia - myšlienkové zisťovanie a spájanie spoločných vlastností jednotlivých predmetov a javov do istej skupiny (triedy). Indukcia - myšlienkové vyvodzovanie všeobecného tvrdenia z jednotlivých prípadov. Pod indukciou rozumieme taký logický postup myslenia, pri ktorom na základe analýzy, syntézy, komparácie a abstrakcie dospievame k záveru, že všetky javy, ktoré majú spoločné vlastnosti, patria do jednej spoločnej triedy. Dedukcia - myšlienkový postup, kde sa platnosť všeobecného poznatku vzťahuje na konkrétny prípad. Analógia - vyvodzovanie poznatku o nejakom predmete a jave na základe jeho podobnosti s inými predmetmi a javmi. Kategorizácia - myšlienkové priraďovanie jednotlivých predmetov a javov do kategórií.

Klasifikácia citov CITOVÉ procesy – subjektívne prežívania vzťahu človeka k predmetom, javom a osobám (– podľa vplyvu na činnosť človeka) .....................STENICKÉ –aktívne .....................ASTENICKÉ –pasívne /odrádzajúce/ (– podľa zložitosti a obsahu) .....................NIŽŠIE –emócie .....................VYŠŠIE –spoločenské city (– podľa intenzity a doby trvania) .....................NÁLADY .....................AFEKTY .....................VÁŠNE Znaky citov subjektívnosť polarita intenzita hĺbka stálosť ambivalencia (zmiešanosť) nákazlivosť (prenášanie) Vonkajšie prejavy citov: výraz tváre gestikulácia intenzita a zafarbenie hlasu zmeny v činnosti vnútorných orgánov zmeny v dýchaní zmeny v činnosti žliaz

City sa vyznačujú tromi bipolárnymi vlastnosťami: Prejavy citov City sa vyznačujú tromi bipolárnymi vlastnosťami: príjemnosť – nepríjemnosť napätie – uvoľnenie vzrušenie - ukľudnenie

Zdroje citov Vznik citov determinujú vonkajšie a vnútorné podnety, ktoré na človeka neustále pôsobia. Vonkajším podnetom môže byť napr. činnosť, ktorú človek vykonáva, dobre zvládnutá práca vyvoláva kladné city a uspokojenie, príliš ťažká práca zas nechuť, nespokojnosť, depresiu až pocit menejcennosti (najmä ak sa nezvládne), druhí ľudia, sympatia, cit lásky, antipatia, nenávisť, rozličné udalosti, úspech vyvoláva radosť, dobrú náladu, motivuje k ďalším úlohám, neúspech môže vyvolávať rezignáciu až odpor k ďalšej práci. K vonkajším podnetom sa zaraďujú potreby. Uspokojenie potrieb vyvoláva kladné city, neuspokojenie záporné.

Vôľa Všeobecná charakteristika vôle Vôľa je psychický proces, ktorým človek prekonáva prekážky, riadi svoju činnosť na dosiahnutie vopred vytýčených cieľov. Činnosť, ktorou človek dosahuje tento vopred vytýčený cieľ, nazývame vôľové konanie. Vôľové konanie pozostáva z troch fáz: Príprava vôľového konania(činu) – vytýčenie cieľa, pričom základom každého vôľového konania sú tzv. motívy. Rozhodovanie – zvažovanie dôvodov pre isté konanie – tzv. boj motívov. Uskutočnenie rozhodnutia – prekonanie vnútorných aj vonkajších prekážok, rozhodnutie sa mení na čin.

Vôľa Vôľové vlastnosti osobnosti Zameranosť na cieľ; Rozhodnosť; Vytrvalosť; Principiálnosť; Sebaovládanie; Samostatnosť.

Podstata, význam a základné znaky psychických stavov Psychické stavy sú spolu s psychickými procesmi a vlastnosťami osobnosti súčasťou psychických javov. Psychické stavy nie sú statické, ale dynamické. Psychický stav je aktuálna úroveň psychiky podmienená predošlými a momentálne pôsobiacimi podnetmi. Psychické stavy : pohotovosť, strach, hnev, radosť, úzkosť, tréma. Psychické stavy sú charakteristické určitou mierou zotrvačnosti v čase. Môžu človeka ovplyvňovať krátku dobu, ale aj celé mesiace a takmer prekryť jeho trvalé vlastnosti. Zaraďujeme sem: Nálady; Prechodné psychofyzické stavy (vzrušenie, únava, …); Dlhodobé stavy (frustrácia, stres, …).