Slovenský jazyk a literatúra

LITERARÚRA LITERÁRNE DRUHY: 1. lyrika – je literárny druh, ktorý nemá dej, vyjadruje pocity, nálady, dojmy, myšlienky a úvahy autora alebo hrdinu, odzrkadľuje vnútorný stav. Lyrický text sa realizuje básnickými prostriedkami. ZÁKLADNÉ POJMY: stopa – je najmenšie stavebná jednotka verša, ktorá sa opakuje alebo strieda vo verši a má 2 až 3 slabiky, základné stopy: daktyl, trochej, jamb, spondej verš – je jeden riadok básne strofa – je skupina veršov usporiadaných do celku, predstavuje myšlienkový celok rým – je zvuková zhoda slabík dvoch slov na konci veršov, základné rýmy: združený (aabb), striedavý(abab), obkročný(abba), postupný(abcabc), prerývaný(abcb)

ZÁKLADNÉ UMELECKÉ PROSTRIEDKY: prirovnanie – porovnávanie dvoch vecí alebo javov, ktoré majú niečo spoločné, v prirovnaní sa používajú spojky( ako, než, sťa...) metafora – vniká prenesením významu na základe vonkajšej podobnosti napr.: horela roľa, slnko sadá personifikácia – zosobnenie – prenášanie ľudských vlastností na neživé veci alebo zvieratá a rastliny napr.: hviezdy sa smejú epiteton – básnický prívlastok, ktorým básnik zdôrazňuje niektorú vlastnosť osoby, predmetu alebo javu napr.: usmiate oči, zlatisté lúče AUTORI: Kollár –Slávy dcéra, Hollý – Svatopluk, Botto – Smrť Jánošíkova, Janko Kráľ – Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, S.H. Vajanský , P.O. Hviezdoslav –Krvavé sonety, Ján Smrek, Rudolf Dilong, Ivan Krasko, Vladimír Roy, Miroslav Válek – Dotyky, Milan Rúfus – Až dozrieme

2. epika – je literárny druh založený na dejovosti, rozprávaní príbehu. ZÁKLADNÉ ŽÁNRE: poviedka – krátky epický útvar, má jednoduchý dej, zobrazuje jednu udalosť, jednu zápletku, vystupuje v nej malý počet postáv, ktoré sa v priebehu deja nevyvíjajú ( autori:J.G.Tajavský – Maco Mlieč, M. Kukučín, B.S. Timrava...) novela – tvorí medzistupeň medzi malou a veľkou epikou, vyznačuje sa krátkosťou a reálnym postojom ku skutočnosti, charaktery postáv sú nemenné ( autori: B.S.Timrava – Ťapákovci, J. Jesenský – Koniec lásky, M. Urban – Jašek Kutliak spod Bučinky...) román – veľký epický útvar, v ktorom autor zobrazuje široký okruh života, dej sa odohráva v dlhom časovom rozpätí, okrem hlavnej dejovej línie má aj vedľajšie dejové línie, vystupuje v ňom jedna alebo viac postáv, romány sú: psychologický, spoločenský, životopisný dobrodružný, historický... ( autori: M. Kukučín – Dom v Stráni, J.C.Hronský – Jozef Mak, E.M.Remarque – Na západe nič nové...)

KOMPOZIČNÉ POSTUPY: chronologické usporiadanie je spracovanie príbehu v časovej postupnosti ( autor: Dobroslav Chrobák – Drak sa vracia,...) retrospektívne usporiadanie najprv približuje výsledok deja a až potom udalosti, ktoré tomu predchádzali ( autori: Alfonz Bednár – Kolíska, Ladislav Mňačko – Ako chutí moc, J.D. Salinger – Kto chytá v žite...) prúd autorovho vedomia je usporiadanie, ktoré predstavuje neracionálne chápanie skutočnosti, prejavujú sa v ňom myšlienky a city v okamihu vzniku, sú často protikladné a neusporiadané ( autori: Dušan Dušek, Dušan Mitana, Pavel Vilikovský, Ján Johanides, Rudolf Sloboda)

3. dráma – je základný literárny druh. Má dej 3. dráma – je základný literárny druh. Má dej. Vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv boha Dionýza ( boh plodnosti a vína). ZÁKLADNÉ VLASTNOSTI: : verš / próza dejovosť prítomný čas dialogickosť ZÁKLADNÉ POJMY: monológ – dlhší prehovor jednej osoby dialóg – rozhovor dvoch alebo viacerých osôb replika – prehovor jednej postavy

KOMPOZÍCIA DRÁMY: vonkajšia kompozícia: dejstvá - časti hry oddelené spúšťaním opony, medzi dejstvami zväčša býva prestávka, sú zložené z výstupov scény – výmena dekorácií i hercov na javisku výstupy – zmena počtu postáv vnútorná kompozícia: úvod – expozícia – uvedenie postáv, miesta a času zápletka – kolízia – vznik konfliktu vyvrcholenie – kríza – stupňovanie napätia, vyvrcholenie konfliktu obrat – peripetia – nečakaný dejový obrat rozuzlenie – katastrofa – riešenie konfliktu

REALIZÁCIA DRÁMY: premiéra – prvé uvedenie hry repríza – druhé uvedenie hry derniéra – posledné uvedenie hry DRAMATICKÉ ŽÁNRE: tragédia, komédia, činohra, opera, opereta... AUTORI: Sofokles – Antigona, Shakespeare, Moliére – Lakomec, F. Schiller – Úklady a láska, J. Palárik – Zmierenie, J.G. Tajovský – Statky-zmätky, I. Bukovčan – Kým kohút nezaspieva, Lasica a Satinský...

GRAMATIKA 1.veta – je základná jednotka komunikácie, vyjadruje ucelenú myšlienku, delí sa podľa zloženia, členitosti a obsahu a, podľa zloženia: 1. holá napr.: Janko píše. Sneží. 2. rozvitá Janko píše list. Vonku sneží. b, podľa členitosti: 1. jednočlenná: a, slovesná Prší. Je teplo. b, neslovesná Stáť! Výborne! Nemocnica. 2. dvojčlenná: a, úplná Malý Janko píše list. b, neúplná Píše list.(on) c, podľa obsahu: oznamovacia, rozkazovacia, opytovacia, želacia

2. súvetie – obsahuje aspoň 2 prisudzovacie sklady, 2 prísudky, môže byť: a, jednoduché( má 2 prisudzovacie sklady) b, zložené( má aspoň 3 prisudzovacie sklady) jednoduché súvetie je: a, priraďovacie( 2 rovnocenné vety) b, podraďovacie ( 1 veta je nadradená –hlavná a 1 je vedľajšia)

priraďovacie súvetie: a, zlučovacie –deje prebiehajú súčasne alebo tesne za sebou, základné spojky: a, i, aj, ani, najprv - potom, ani - ani... napr.: Mama najprv uvarila obed, potom umyla riad. b, stupňovacie – druhá veta vyjadruje závažnejší obsah, základné spojky: ba, ba aj ,ale aj, a navyše, nielen - ale aj... napr.: Mal som možnosť poznať ho osobne, ba istý čas som s ním aj spolupracoval. c, odporovacie – obsah jednej vety odporuje obsahu druhej vety, základné spojky: ale, no, lež, lenže, iba... napr.: Sľúbili, ale neprišli. d, vylučovacie – obsah jednej vety vylučuje obsah druhej vety, základné spojky: buď, či, buď - alebo, alebo - alebo napr.: Prídete, či neprídete?

podraďovacie súvetie: a, vv podmetová – spojky: že, či, aby, keď zámená: kto, čo, ktorý napr.. Na fakultu sa môže dostať len ten, kto zvládne skúšky. b, vv prísudková – spojky: že, aby, akoby zámená: aký, ako, kto, čo, ktorý napr.: Záhrada bola taká, že ju každý obdivoval. c, vv predmetová – spojky: že, či, aby, ako zámená: kto, čo, ktorý, kedy, prečo napr.: Myslel som na to, čo ma zajtra čaká. d, vv príslovková – spojky: že, či, aby, ako zámená: kto, čo, ktorý, kedy, prečo napr.: miesta: Vídať ho tam, kde sa niečo deje. času: Nepôjdeš von, kým si neopravíš známky! spôsobu: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. príčiny: Nemôžem ísť do kina, lebo som chorý. e, vv prívlastková – spojky: že, či, aby, keď zámená: aký, ktorý, čo... napr.: Mám rád koláče, ktoré pečie moja mama.

3. vetné členy: A: hlavné vetné členy: 1. prísudok(čo robí?): a, slovesný( vyjadrený slovesom) Janko píše. b, neslovesný( iný slovný druh) Jano je žiak. Juraj je usilovný. Fero čľup do vody. 2. podmet (Kto? čo?): a, vyjadrený Učiteľ učí. b, nevyjadrený Prišli o ôsmej.(oni) vetný základ(v jednočlennej vete): a, slovesný(vyjadrený slovesom) Prší. Mrholilo. b, neslovesný(iný slovný druh) Potraviny. Dnes je teplo.

B: vedľajšie vetné členy: 3. predmet( pádové otázky okrem nominatívu): a, priamy( akuzatív bez predložky) Mama pečie koláč. b, nepriamy(akuzatív s predložkou a ostatné pády) Napísal bratovi. Rozprával často o detstve. 4. príslovkové určenie: a, miesta(kde?) Sadnite si k stolu. b, času(kedy?) Otec príde večer. c, spôsobu(ako?) Nehovorte tak nahlas! d, príčiny(prečo?) Odpadol od únavy. 5. prívlastok(aký? ktorý? čí?): a, zhodný(stojí pred podstatným meno, zhodujú sa v rode, čísle a páde) Láskavá mama pečie deťom koláč. b, nezhodný( stojí za podstatným menom, nezhoduje sa s ním) Deti z mesta chodia častejšie do kina. Dnes dostala list od priateľky.

4. slovné druhy: Podstatné mená Prídavné mená ( 1 – 4) skloňujú sa Zámená ohybné - plnovýznamové - majú platnosť vetného člena Číslovky Slovesá - časujú sa Príslovky Predložky Spojky neohybné - neplnovýznamové - nemajú platnosť vetného člena Častice Citoslovcia

1. podstatné mená: pomenúvajú osoby, zvieratá a veci a, vlastné: Košice, Slovák b, všeobecné: a, konkrétne: a, počítateľné: strom/y b, nepočitateľné: a, látkové(merateľné) voda, múka b, hromadné(nemerateľné) ľud, hmyz b, abstraktné: čas, krása, deň gramatické kategórie: rod: mužský, ženský, stredný číslo: jednotné(singulár), množné(plurál) pád: N, G, D, A, L, I vzory: mužský rod: chlap, hrdina, dub, stroj ženský rod: žena, ulica, dlaň, kosť stredný rod: mesto, srdce, vysvedčenie, dievča

2. prídavné mená: pomenúvajú vlastnosti a vlastnícke vzťahy osôb, zvierat a vecí a, vlastnostné: a, akostné: dobrý, milý, vysoký... b, vzťahové: drevený, šijací, slovenský... b, privlastňovacie: a, individuálne: spolužiakov, otcov, učiteľkin b, živočíšne: líščí, zajačí gramatické kategórie: rod, číslo, pád vzory: pekný – ak majú pred y/ý, a/á, e/é tvrdú alebo obojakú spoluhlásku cudzí – ak majú pred i/í, ia/a, ie/e mäkkú spoluhlásku krajší, súci páví – živočíšne privlastňovacie príd. mená líščí, zajačia, holubie otcov – privlastňovacie príd. m. utvorené od podstatného mena muž. rodu matkin - privlastňovacie príd. m. utvorené od podstatného mena žen. rodu

3. zámená: zastupujú iné slovné druhy ( podst.m., príd.m., číslovky, príslovky) a, osobné základné: ja, ty, on, ona ,ono, my, vy, oni, ony b, osobné privlastňovacie: môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich c, zvratné základné: seba/sa, si d, zvratné privlastňovacie: svoj e, opytovacie: kto, čo, aký, čí, ktorý, koľko, ako, kedy, kde, prečo... f, ukazovacie: ten, tá, to, táto, tento, taký, toľko, toľký, tak... g, vymedzovacie: nikto, nič, všetci, ten istý, taký istý, nijako, nikde, ináč... h, neurčité: niekto, niečo, ktosi, čosi, nejaký, niekoľko, kdesi, hocikto... gramatické kategórie: rod, číslo, pád

4. číslovky: vyjadrujú počet, poradie, násobnosť osôb, zvierat, vecí, vlastností a dejov a, základné( pomenúvajú počet): ( koľko?) jeden, dva, sto, tisíc, málo, veľa b, skupinové( pomenúvajú súhrn): (koľko?) dvoje, pätoro, desatoro, viacero c, radové( vyjadrujú poradie): ( koľký?) prvý, druhý, tisíci, mnohý d, násobné( označujú opakovanie): (koľkokrát, koľko ráz, koľkonásobný?)jedenkrát, stokrát, prvýkrát, dva razy, stonásobný, mnohokrát, mnoho ráz, mnohonásobný e, druhové( označujú počet druhov):(koľkoraký, koľkorako?) dvojaký, pätoraký, storako, mnohorako gramatické kategórie: rod, číslo, pád

vzory: číslovky jeden, dva, tri, štyri majú osobitné skloňovanie číslovky päť a vyššie podľa vzoru päť číslovky sto - mesto tisíc - stroj milión - dub miliarda – žena radové, násobné a druhové podľa vzoru pekný a cudzí(druhý, tisíci)

5. slovesá: vyjadrujú činnosti, stavy a deje a, neplnovýznamové( pomocné) plný význam majú až v spojení s neurčitkom plnovýznamového slovesa: a, fázové – vyjadrujú fázy deja napr.: začať, prestať... b, modálne – môcť, musieť, smieť, chcieť, vedieť, mať c, limitné – ísť, mať d, sponové – byť b, plnovýznamové – majú vlastný význam: a, činnostné – podmet vykonáva dej, činnosť napr.: písať úlohu, umyť okno b, stavové – podmet je dejom zasiahnutý alebo je nositeľom stavu, vlastnosti napr.: otec starne, zhoduje sa s ním, nachádza sa doma, máme auto a, bezpredmetové – bežať b, predmetové : a, prechodné – s predmetom v A bez predložky napr.. písať román b, neprechodné – s predmetom v A s predložkou alebo v inom páde napr.: čakať na sestru, hádať sa s ňou

gramatické kategórie: osoba – ja, ty on, ona, ono, my, vy, oni, ony číslo – jednotné(singulár), množné ( plurál) čas – prítomný, minulý, budúci spôsob – oznamovací – dej prebieha, prebiehal, bude prebiehať podmieňovací – dej by sa mohol uskutočniť čítal by som rozkazovací – výzva, aby sa dej uskutočnil čítaj, čítajte okrem toho sa pri slovesách určuje: rod – činný - podmet vykonáva činnosť Stavajú dom trpný – podmet je dejom zasiahnutý Dom sa stavia/ je stavaný vid – nedokonavý – dej je v priebehu robiť, budem robiť, myslieť, budem myslieť dokonavý – dej je ukončený urobiť, vymyslieť

6.príslovky: pomenúvajú okolnosti a vlastnosti a, miesta ( kde?, kam?, kade?, odkiaľ? pokade?...) vysoko, hore, okolo... b, času ( kedy?, odkedy?, ako dlho?...) minule, večer, včera, zajtra... c, spôsobu ( ako?...) rýchlo, pekne, teplo, krásne... d, príčiny ( prečo?, začo?...) úmyselne, omylom... stupňovanie: niektoré príslovky sa dajú stupňovať napr.: pekne, krajšie, najkrajšie

7. predložky: vyjadrujú vzťahy medzi slovami a, jednoduché – nedajú sa rozčleniť z, v, okolo, pri, medzi... b, zložené – dajú sa rozčleniť po-nad, s-po-za, na-miesto... a, prvotné – používajú sa len ako predložky na, do, cez, nad, pred... b, druhotné – môžu byť aj iným slovným druhom: príslovkou: blízko, dolu, uprostred podst. m. : vďaka, koncom, vo vzťahu k slovesom: začínajúc, končiac, nehľadiac

8. spojky: spájajú slová alebo vety a, priraďovacie – spájajú rovnocenné slová alebo vety zlučovacie – a, i, aj, ani, ako i... Najprv uvarím obed a potom pôjdem na prechádzku. vylučovacie – alebo, buď, či... Buď uvarím obed, alebo pôjdem na prechádzku. odporovacie – ale, no, lež, lenže, avšak... Slnko síce svietilo, ale fúkal studený vietor. stupňovacie - ba, ba aj, a ani, nielen - ale aj Utekal, ba priam letel. b, podraďovacie – spájajú nerovnocenné vety napr.: že, aby, keby, lebo, pokiaľ, nakoľko, ako, keď, čo... Nepríde preto, lebo nemá čas. Zdá sa, že všetko dobre dopadne.

9. častice: vyjadrujú osobné postoje hovoriaceho k výpovedi a, uvádzacie – stoja na začiatku vety A prečo práve ja. Bodaj by neprišla! Azda sa nebojíš? Nech je ticho! b, vytyčovacie – stoja pred istým slovom, hovoriaci nimi vysvetľuje ( respektíve, povedzme, slovom...) alebo zdôrazňuje nasledujúce slovo ( iba, len, ešte, najmä...) Prídem zajtra, respektíve pozajtra. 10. citoslovcia: vyjadrujú citové reakcie( hurá), napodobňujú zvuky( buch, hav-hav) napr.: ach, hej, hop, kikirikí, fuj, čľup, cŕŕn

SLOH jazykové štýly: objektívne: a, náučný b, administratívny štýly objektívno-subjektívne: a, žurnalistický (publicistický) b, rečnícky c, esejistický subjektívne: a, hovorový b, umelecký

Náučný štýl: základné znaky: a, písomnosť – prevládajú písané texty, aj ústne prejavy sú vopred pripravené b, presnosť – používanie odbornej terminológie c, monologickosť – spätná väzba sa realizuje dodatočne d, verejnosť – texty sú určené odbornej aj laickej verejnosti e, objektívnosť – dominujú fakty, nezaujatosť autora d, schematizácia – používajú sa schémy, tabuľky, grafy, vzorce, fotografie... žánre: dizertácia, monografia, učebnica, encyklopédia, článok, referát, prednáška, diskusia, recenzia, posudok, kritika...

Administratívny štýl: základné znaky: a, písomnosť – realizuje sa v písomnej forme b, presnosť – kladie dôraz na číselné údaje, sčasti aj na odborné termíny c, verejnosť – využíva sa vo verejnej komunikácii v rámci inštitúcií d, objektívnosť – dominujú fakty a neosobné vyjadrovanie e, schematizácia – využíva sa schematická kompozícia, cieľom je zhromaždiť čo najviac informácií na čo najmenšom priestore f, heslovitosť – používajú sa krátke, jednočlenné neslovesné vety ( pri vypisovaní šeku) g, normovanosť – záväznosť formálnej a obsahovej stránky, je presne stanovená formálna úprava formulárov h, enumeratívnosť – výpočet faktov žánre: zápisnica, protokol, petícia, zmluva, certifikát, splnomocnenie, životopis...

Rečnícky štýl: žánre: agitačné ( súdna reč, politická reč ) náučné ( prednáška, prezentácia, diskusia, debata...) príležitostné ( uvítací prejav, záverečný prejav, prípitok...)

slohové postupy: a, informačný : základné znaky: a, inkohéznosť ( nesúdržnosť) – každá časť má význam sama osebe, nie je medzi nimi logická súvislosť b, enumeratívnosť (vypočítavanie) – radenie prvkov vedľa seba c, komutabilnosť (zameniteľnosť) – časti textu možno zamieňať bez zmeny významu text d, aktuálnosť e, objektívnosť – presné údaje, mená, číslovky... žánre: slovníky, encyklopédie, oznámenia, správy, zákony...

b, opisný: základné znaky: a, inkohéznosť (nesúdržnosť) - každá časť má význam sama osebe ( odsek) b, enumeratívnosť – výpočet vlastností javu c, komutabilnosť – zameniteľnosť viet a nadvetných úsekov d, gnómickosť( nadčasovosť) – všeobecná platnosť bez časového obmedzenia e, subjektívnosť – osobný postoj autora, miera subjektivity sa mení podľa žánru žánre: statický opis – opis s prevahou podst. a príd. mien dynamický opis – opis niečoho v pohybe odborný opis – systematické, jednoznačné a presné vymenúvanie vlastností(napr.: opis stroja, návod na použitie stroja) umelecký opis – opis s prevahou autorovej fantázie opis pracovného postupu – časti textu po sebe logicky nasledujú charakteristika – opis fyzických aj duševných vlastností osoby a, priama: priamo vymenúvame vlastnosti b, nepriama: vlastnosti vyplývajú z konania osoby

c, rozprávací: základné vlastnosti: a, kohéznosť ( súdržnosť) – dôležitá je nadväznosť prvkov, prvok má význam len vo vzťahu k iným prvkov b, explikatívnosť ( výkladovosť) – zachytenie deja s rozličnými okolnosťami c, sukcesívnosť ( postupnosť) – prvky nasledujú jeden za druhým a nedajú sa voľne premiestniť d, aktuálnosť – zaradenosť deja do časového rámca e, subjektívnosť – informácia je podaná z hľadiska autora žánre: rozprávanie, súkromný list, kronika, epické žánre ( román, novela, poviedka, bájka, rozprávka...)...

d, výkladový ( úvahový): základné znaky: a, kohéznosť – časti textu majú svoje pevné miesto b, explikatívnosť ( výkladovosť) – dôležitá je presnosť, pre výklad sú typické logické postupy: indukcia( od konkrétneho k všeobecnému), dedukcia( od všeobecného ku konkrétnemu) a argumentácia( uvádzanie dôkazov, faktov) c, sukcesívnosť ( postupnosť) – nadväznosť viet a odsekov d, gnómickosť ( nadčasovosť) – všeobecná platnosť e, objektívnosť – presnosť, nezaujatosť, argumenty, odborné slová, 1. osoba plurálu žánre: žánre náučného štýlu ( referát, prednáška, štúdia...), výklad, úvaha, esej...

Výklad – je objektívny slohový útvar, autor nevyjadruje svoje subjektívne názory, využíva neosobné vyjadrovanie alebo autorský plurál ( 1. osoba množného čísla), v písanej podobe sa nachádza vo vedeckých publikáciách, v školských učebniciach a vo vedeckých časopisoch, jeho cieľom je vysvetliť vedecké poznatky a vzťahy medzi nimi kompozícia ( členenie) výkladu: výklad členíme na úvod, jadro, záver úvod – obsahuje pomenovanie problému ( uvedenie do problematiky) jadro – obsahuje analýzu jednotlivých stránok problému záver – obsahuje zhrnutie, zovšeobecňujúci záver

Úvaha – je subjektívny slohový útvar, uplatňuje sa v nej subjektívny názor autora, ktorý vyvodzuje úsudky a závery a pôsobí na city adresáta kompozícia ( členenie) úvahy: kompozícia úvahy je voľnejšia ako pri výklade, ale zachováva členenie na úvod, jadro a záver úvod – obsahuje konštatovanie, citát, myšlienku, ktorá vyvoláva u čitateľa záujem jadro – obsahuje konkrétne názory a myšlienky na danú tému záver – zhrnutie hlavnej myšlienky