doc. PhDr. Pavol Dancák, PhD., m. prof. Úvod do filozofie doc. PhDr. Pavol Dancák, PhD., m. prof.

ANZENBACHER, A.: Úvod do filozofie STORIG, H. J.: Malé dějiny filozofie JASPERS, K.: Malá škola filozofického myslenia ŠOKA, S.: Dejiny filozofie (starovek, stredovek, novovek)

1. Základné informácie o disciplíne. Zdôvodnenie obsahu disciplíny. Čo je filozofia? Etymológia filozofie. Mýtus a logos.  2. Predmet filozofie v historických metamorfózach. Predsokratovské chápanie filozofie ako hľadanie múdrosti. Sokratovsko - platonská  filozofia ako starosť o dušu. Aristoteles - prvá filozofia.

3. Stredoveká koncepcia filozofie. Patristika, scholastika. 4. Novoveké premeny koncepcie filozofie. Renesančné chápania filozofie. Descartovský model racionalistickej filozofie. Osvietenecká filozofia. Nemecká idealistická filozofia. 5. Niektoré podoby súčasnej filozofie. Fenomenológia, existencializmus, analytická filozofia, personalizmus.

6. Štruktúra filozofie. Základné filozofické disciplíny: ontológia (metafyzika), kritika, logika, 7. Štruktúra filozofie. Etika ako praktická filozofia, filozofia výchovy, filozofia prírody, filozofia práva, sociálna filozofia.

8. Filozofia ako kritická reflexia človeka a sveta. Čo je človek? Čo je svet? Človek a kultúra. Sebauskutočnenie človeka. 9. Boh ako absolútna podmienka. Kritika náboženstva; otázka Boha vo filozofii. 10. Sociálna filozofia. Európa a európske dedičstvo. Globálna sociálna a ekologická kríza. Fenomén krízy a filozofia.

filozofia ako láska k múdrosti, filozofia ako učenie o múdrosti, filozofia ako svetonáhľad (svetonázor), filozofia ako veda (o najvšeobecnejších súvislostiach bytia), filozofia ako typ uvažovania (filozofovanie), filozofia ako spôsob života (životná filozofia).

K. Jaspers (1883 – 1969) Úvod do filozofie: “Nie je zhoda v tom, čo je to filozofia, ani v tom, na čo je dobrá.”

Sv. Tomáš Akvinský: Filozofia je veda o posledných príčinách vecí, nadobudnutá svetlom prirodzeného rozumu.

filein = milovať sofia = múdrosť, poznanie, vedenie.

Otázka týkajúca sa podstaty bytia - čo je vec Otázka týkajúca sa podstaty bytia - čo je vec? Ide o formálnu príčinu bytia (causa formalis). Otázka týkajúca sa vlastnej štruktúry bytia - z čoho je vec? Ide o materiálnu príčinu bytia (causa materialis). Otázka týkajúca sa pôvodu a dôvodu vzniku bytia - prečo je vec? Ide o účinnú príčinu bytia (causa efficiens). Otázka týkajúca sa vlastného určenia bytia - na čo je vec? Ide o cieľovú príčinu bytia (causa finalis).

I. Kant Čo môžem vedieť? Čo mám konať? V čo smiem dúfať? Čo je človek

V. E. Frankl Otázka o zmysluplnosti nášho života, či je výslovne položená, alebo iba matne tušená, je špecificky ľudskou otázkou.

Predsokratovské chápanie filozofie Homéros (9. stor. pred n. l.) a Hesiodos Táles z Miléta (asi 624-547) Anaximandros z Miléta (610-546) Anaximenes z Miléta (asi 588-525)

Pytagoras (Pythagoras; asi 582–497)

Xenofanes z Kolofónu (asi 565-413) Parmenides z Eley (asi 529-444) Zenón z Eley (asi 490-430)

Herakleitos z Efezu (asi 540-480) Empedokles (asi 495-430) Anaxagoras z Klazomén (asi 499-427)

Strohý atomizmus vo filozofii prírody Leukippos z Miléta (asi 500-440) Demokritos z Abdér (asi 460–370)

Filozofia sofistov a Sokrates Protagoras z Abdér (481-411) Gorgias z Leontín (483-375)

Sokrates (469-399) sokratovská irónia maieutická metódou kto pozná, čo je dobro, koná dobro a nemôže konať zlo nikto nekoná zlo úmyselne, ale ak niekto robí zlo, tak len z nevedomosti. Demiurgos Daimonion

Platón (427-347) - reálny svet nemeniteľných a rozumom pochopiteľných večných ideí, ktoré sú bytiami samými od seba - senzibilný svet meniteľných, nestálych a zmyslami poznateľných bytí; tieto bytia sú závislé na bytí, ktoré je samo od seba.

Platón (427-347) Boh ako usporiadateľ - dialóg Filébos Boh ako prvý hýbateľ - dialóg Nomoi Boh ako nutné bytie - dialóg Faidros

múdrosť (rozumnosť) statočnosť miernosť spravodlivosť

prvým, najnižším stavom je trieda robotníkov, remeselníkov a umelcov druhým, stredným stavom je trieda vojakov tretím, najvyšším stavom je trieda vládcov

ARISTOTELES (384-322 pred n. l.) Logika Sylogizmus 1. Všetci ľudia sú smrteľní B - C 2. Sokrates je človek A - B 3. Sokrates je smrteľný A - C

Psychológia Duša: vegetatívna zmyslová racionálna

Patristická filozofia Apologéti - cirkevní otcovia sú kresťanskí spisovatelia z prvých 4 storočí, ktorí vynikali svätosťou a pravovernosťou a ktorých doktrínu učiteľský úrad cirkvi schválil. - cirkevnými spisovateľmi sú starovekí kresťanskí tvorcovia teologických diel. Nie všetci sú celkom pravoverní, u niektorých sa nájdu aj tvrdenia, ktoré cirkev zavrhla. - učitelia cirkvi sú cirkevní spisovatelia ktoréhokoľvek obdobia v dejinách, ktorých týmto titulom vyznačila cirkev, ktorí sú autormi vynikajúcich diel.

Aurelius Augustinus Tagasta, 354 – 430 kresťanstvo sa mu sprvoti videlo jednoduché nadväzuje na Platóna lineárna koncepcia dejín poznávanie; teória iluminácie Človek – duša a telo ako dve substancie vytvárajú novú substanciu štát

Tomáš Akvinský Rocca Secca pri Neapoli, 1225 – 1274 vychádza z Aristotela bytie, analogický pojem poznanie Boha z intuície z viery z prirodzeného ľudského intelektu

Dokazovanie existencie Boha apriórne a aposteriórne dokazovanie Päť ciest 1. Dôkaz z pohybu 2. Dôkaz nutnosti účinnej príčiny existencie kontingentných bytí 3. Dôkaz z nutnosti a z nie nevyhnutnosti bytia 4. Dôkaz z rozdielnosti stupňov dokonalosti v bytiach 5. Dôkaz z finality

Náuka o Božích atribútoch Boh je metafyzicky jeden, jediný a jednoduchý. Je prirodzené, že intelekt logicky rozlišuje Božie atribúty, aby mohol o nich uvažovať. K najdôležitejším atribútom Boha patrí Božia múdrosť a vševedúcnosť, Božia vôľa a všemohúcnosť.

Teória o spôsobilosti a o uskutočňovaní. Spôsobilosť je spôsob variabilnej funkčnej existencie bytia. Uskutočňovanie je spôsob determinovanej existencie bytia. Len Boh sám je bytie, ktorého podstatou je jeho existencia, je číre uskutočňovanie (actus purus). Ostané bytia sú kontingentné nutne sa skladajú zo spôsobilosti a z uskutočňovania. Spôsobilosť a uskutočňovanie sú prvé princípy existencie stvorených veci.

Teória o substancii a akcidentoch. V každom senzibilnom bytí, ktoré je vždy menlivé, sa odlišuje niečo, čo je trvácne čo prichádza a odchádza- aj keď vec neprestáva byť tým, čím je. Substancia je samostatné bytie, existuje samo osebe. Akcident nie je samostatné bytie, nutne potrebuje subjekt, v ktorom môže existovať. Akcidenty vnášajú do bytia zmenu.

4 príčiny zmien 1. účinná príčina tvorí novú entitu ako výsledok svojej akcie, výsledok od seba odlišný, ktorému je zdrojom jeho existencie. 2. cieľová príčina vyvoláva alebo determinuje činnosť alebo existenciu bytia, avšak nie priamo a nie bezprostredne. 3. materiálna príčina konštituuje materiálnu zložku bytia. 4. formálna príčina dáva fyzickému telesu jeho špecifickú formu

Teória o matérii a forme Teleso tvorí prvá matéria a substanciálna forma. Prvá matéria je substrátom “z ktorého“ vôbec sú všetky fyzické bytia. Sama osebe nie je spôsobilá samostatne existovať, je len čírou spôsobilosťou, bez akejkoľvek determinácie. Druhá matéria je aktualizovaná prvá matéria, determinovaná formou, fyzické teleso.

Duša a telo človeka Aj v človeku je zloženie z prvej matérie a z formy. Substanciálnou formou ľudského tela je ľudská duša, rozumná. Aby mohla vyvíjať abstrakčnú aktivitu nutne musí byť vnútorne nezávislá na matérii, a teda nutne je spirituálna.

Duša a telo človeka Matéria je zdrojom možnosti množenia, je zdrojom a dôvodom numerickej multiplicitity singulárnych fyzických bytí. Ľudská duša je však stvorená, aby bola jeho vlastným uskutočňovaním. Tento vzťah duše k telu patrí k jej podstate a je princípom jej individuácie, nie je akcidentálny. Ľudská duša má svoj pôvod v Bohu.

Teória poznania Každé bytie, čiže všetko, čo existuje, alebo môže existovať, je ako bytie poznateľné. Objektom poznávania je pravda, ktorá je v bytí. Rozlišuje poznanie zmyslové a poznanie rozumové. poznanie je čiastočne subjektívne a zároveň čiastočne objektívne.

Ľudský rozum Tvárny aj tvorivý ľudský rozum je vlastný každému človekovi. Rozum je sila duše, jej mohutnosť, s dušou aj rozum je nesmrteľný. Každý má svoj vlastný rozum, ktorý je nesmrteľný a vlastnú dušu, ktorá je nesmrteľná. Všetci ľudia sú si vedomí osobnej zodpovednosti za svoje myslenie, cítenie a konanie.

Novoveká filozofia racionalizmus empirizmus idealizmus

Racionalizmus R. Descartes 1596-1650 Descartes sa usiloval vytvoriť systém, ktorý by: spĺňať nároky filozofického myslenia, spojený s vedou zbavený akéhokoľvek autoritárstva.

Racionalizmus R. Descartes 1596-1650 Aby mohol realizovať tieto zásady, stanovil základné princípy : princíp pochybovania, existencie „prirodzeného svetla“ rozumu (nevyhnutná existencia hranice, pri ktorej rozum zistí platnosť nejakého argumentu alebo pravdivosť nejakej idey. Touto hranicou je niečo, čo vnímam jasne a zreteľne). Descartes obmedzuje pojem ducha na myslenie a pretože zvieratá v tomto zmysle nemyslia, nezúčastňujú sa nijako duchovného sveta. Sú to čisté mechanizmy, iba stroje.

Rozprava o metóde (1637) žiadnu vec nikdy nemožno považovať za pravdivú dovtedy, kým ju nepoznáme celkom určite ako takú, to znamená tak jasne a výrazne, že nezostane nijaká možnosť pochybovať o nej, každú zo skúmaných ťažkých otázok treba rozdeliť na toľko častí, na koľko sa len dá a na koľko to bude potrebné na jej lepšie riešenie,

Rozprava o metóde (1637) myslieť podľa poriadku, od predmetov, ktorých poznanie je najjednoduchšie a najľahšie, pričom treba brať do úvahy zákonité vzťahy aj medzi tými, ktoré netvoria prirodzený rod, robiť si prehľad o vykonanom postupe

Novoveký empirizmus F. Bacon J. Locke 1632-1704 - Rozprava o ľudskom rozume, tabula rasa D. Hume 1711-1776 Rozprava o ľudskej prirodzenosti, Prirodzené dejiny náboženstva, deizmus (stvoriteľ, zákonodarca, garant morálky)

Idealizmus Immanuel Kant (1724-1804) Kritika čistého rozumu Kritika praktického rozumu Náboženstvo v medziach rozumu Predkritické obdobie Kritické obdobie

Kantova filozofia vyrastá na troch teóriách: teória poznania teória mravného zákona teória finálneho cieľa

Kategorický imperatív Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva.

Panlogistický dialektický idealizmus GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL 1770 – 1831 Bol presvedčený, že podstata sveta je rozumová, a teda dostupná racionálnemu poznaniu. Ak správne myslím, ak som myslenie oslobodil od klamov, nejasností a individuálnych sklonov k chybným úsudkom, pochopím to, čo je skutočné, pretože stavba sveta zodpovedá požiadavkám rozumu. „Čo je rozumové, je skutočné, a čo je skutočné, je rozumové.“ Rozum je podstatou vecí, idea je vlastne vtelená do sveta.

Dialektika poznania Diela: Fenomenológia Ducha, Veda o logike, Encyklopédia filozofických vied, Základy filozofie práva. Téza Antitéza Syntéza

Iracionálny amorálny voluntarizmus FRIEDRICH NIETZSCHE (1844-1900) 3 oddelené periódy: 1. perióda – dominuje u neho iracionalizmus nadšenie za klasickú grécku kultúru. Nietzsche je iracionalista – za prameň poznania uznáva intuíciu. Pochybuje o hodnote rozumu, ktorý vyhlasuje za nástroj slabochov. Vyšší človek – nadčlovek – sa neutieka k rozumu a nebojí sa intuície, iracionalizmu.

2. perióda – je nadšený ľudským poznaním 2. perióda – je nadšený ľudským poznaním. Nastáva u neho úplný obrat k človeku. Zostáva len človek – objavený vedou a Boh je mŕtvy.

3. perióda – priznáva sa k filozofii činu 3. perióda – priznáva sa k filozofii činu. Za najvyšší princíp prehlasuje vôľu k moci, tento prapud v človeku. Miesto morálky otrokov vyhlasuje nutný nástup morálky pánov. Proklamuje, že namiesto ideálu rovnosti a falošných kresťanských čností, akými sú súcit a láska, zhovievavosť, milosrdenstvo a pokora, a proti zmäkčujúcemu humanizmu tak vo filozofii ako aj v náboženstve treba pestovať egoizmus, antihumanizmus, amorálnosť, fyzickú silu a tvrdosť, moc autority a právo silných ako vlastností nového typu človeka, nadčloveka.