Teória literatúry 1 (základné literárne pojmy) www.maturitavpohode.webnode.sk (2010)

Epika Jeden z troch literárnych druhov popri lyrike a dráme. Jej hlavným znakom je, že sa zakladá na deji, na rozprávaní príbehu, udalostí. Epika môže byť: - veršovaná (balada, epos) - neveršovaná (román, novela, poviedka) Podľa rozsahu môžeme členiť epické žánre na: - veľké (epos, román) - stredné (balada, idyla, legenda, romanca) - malé (poviedka, črta, anekdota, bájka)

EPIKA Epika sa v priebehu literárnych dejín menila. Mnohé epické žánre zanikli a namiesto nich vznikli nové. V minulosti prevládali najmä veršované epické žánre (epos, historické piesne, balady), avšak súčasná epika je už neveršovaná (poviedka, novela, román, detektívka). Epické žánre: Epos, román, novela, poviedka, vtip, hádanka a iné.

Román Je zložitým lit. útvarom, patrí k tzv. veľkým epickým žánrom. Zobrazuje široký okruh života, obyčajne v dlhšom časovom rozpätí, preto musí mať i veľký rozsah. Dej románu býva zložitý. Základom deja je rozprávanie udalostí. V románe je veľmi dôležitá kategória rozprávača. Časť zobrazovaných udalostí tvorí hlavnú dejovú líniu, iné tvoria vedľajšie dejové línie románu. Postavy sa vyvíjajú (v poviedke napríklad nie). Spojením viacerých románov do jedného celku vznikajú dilógie (dva romány) trilógie (tri romány) a románové cykly.

Epos Gréckeho pôvodu a znamená slovo, rozprávanie. Označuje rozsiahly literárny útvar, výlučne veršovaný, v ktorom sa hovorí o významných udalostiach a hrdinoch niektorého národa. Jeho vznik si vyžaduje kolektívne vedomie. Spracúvajú sa v ňom veľké kolektívne udalosti (vojny, expedície, obliehanie pevností). K rozuzleniu konfliktových situácií dochádza pričinením sa kolektívu pod vodcovstvom nadpriemerných hrdinov . Kladie sa teda veľký dôraz na nadpriemernosť (napriermerné udalosti, ľudia, charaktery). Vystupujú bohovia, polobohovia, ktorí často hrdinom poradia, prípadne poskytnú nejaký čarovný mocný predmet.

Epos Cieľom eposu nie je rýchle rozuzlenie. Básnik rôznymi spôsobmi spomaľuje dej, používa retardačné postupy v rozprávaní (digresie, epizódy, opakovania a pod.). Takýmito digresiami sú obyčajne opisy osôb alebo predmetov, ktoré prerušia základnú niť. Asi najznámejší tvorca eposov je v Grécku: Homér (Ilias a Odysea, Malá Ilias...) v Ríme: Vergílius (Eneida) Poznáme tiež sumerský epos (3000 p. n. l.): Epos o Gilgamešovi Indické: Mahabharáta, Rámájana

Román Z tematického hľadiska sa romány začleňujú do rozličných kategórií. Rozlišujeme román: dobrodružný, detektívny, historický, vedecko-fantastický, psychologický, spoločenský, cestopisný a pod. Prvý slovenský román (Bajza: René mláďenca príhodi a skúenosťi) vznikol ešte koncom 18. storočia. Významnými románopiscami 19. st. boli Vajanský, Šoltésová, Kukučín. Najväčší rozmach – 20. st. – Urban, Hronský, Hečko, Jaroš, Ballek, Šikula.

Novela Zaraďuje sa medzi stredné žánre epiky Má málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalosť alebo súbor niekoľkých udalostí, ktoré uzatvára neočakávaný, náhly zvrat a rozuzlenie konfliktu. Má presne vymedzenú kompozíciu, zameriava sa na ústrednú dejovú líniu, nie sú v nej opisné zložky a epizódy. V slovenskej literatúre 19. storočia písali novely Vajanský, Kukučín, Timrava. V 20. storočí Hronský, Bednár, Johanides, Chudoba.

Poviedka Patrí medzí malé žánre epiky Stredobodom pozornosti autora je iba jedna udalosť. Vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako opravdivé ľudské charaktery (Maco mlieč, Ondráš Machuľa, Adam Krt). Do deja vstupujú sformované, nevyvíjajú sa. V porovnaní s novelou sa vyznačuje pokojnejším opisom deja, menšou intenzitou dramatickosti a napínavosti. Poviedky alebo novely so žartovnou tematikou sa nazývajú humoresky. Názvom črta sa označujú krátke poviedky, ktoré literárne spracúvajú skutočnú udalosť.

LYRIKA Jeden zo základných literárnych druhov popri lyrike a dráme. Vyjadruje subjektívne autorove pocity, myšlienky, nálady (chýba v nej dej). Je v prvom rade básnickým druhom. Podľa prístupu autora ku skutočnosti sa lyrika člení na: - náladovú (impresívnu) - opisnú (deskriptívnu) - úvahovú (reflexívnu) Na základe témy sa delí na: osobnú, prírodnú, spoločenskú.

LYRIKA Žánre: óda, elégie, hymnus, žalm, epigram, epitaf, sonet, príležitostná báseň. óda – rozsiahlejšia lyrická báseň, Jej cieľom je osláviť nejakú osobnosť, udalosť či tému. elégia – žalospev, báseň vyjadrujúca žiaľ nad nejakou smutnou skutočnosťou. žalm – vznikol v hebrejskej náboženskej lit. a prevzalo ho aj kresťanstvo (súčasťou náboženských obradov). Nerýmový dvojverš nerovnakej slabičnej dĺžky.

DRÁMA Jeden zo základných lit. druhov popri lyrike a epike. Základným znakom je neprítomnosť rozprávača. Dramatické žánre sú určené na scénickú realizáciu (existujú však aj knižné drámy, ktoré neboli určené na javiskové predvádzanie, alebo boli z rozličných príčin na predvádzanie nevhodné). Základ drámy tvoria monológy a dialógy. Bývajú veršované i neveršované. Dialóg – je rozhovor medzi dvoma alebo viacerými postavami (odpoveď, resp. prehovor jednej z postáv dialógu sa nazýva replika). Vonkajšiu výstavbu drámy charakterizuje jej členenie na dejstvá a výstupy. Žánre: tragédia, komédia (veselohra) a činohra.

Tragédia Je jedným z hlavných dramatických žánrov. Vznikla v antickom grécku, jej pôvod sa odvodzuje od náboženských slávností na počesť boha vína Dionýza (približne 5.st. pred n. l.) Vtedy mala malý počet hercov (najviac 3), ale mala zbor. Najznámejšími tvorcami v tomto období boli: Aischiles (považovaný za tvorcu tragédie, uviedol do hry druhého herca, napísal vyše 90 dramatických hier, napr.: Peržania, Prípútaný Prométeus...), Sofokles (uvádza do hry tretieho herca a tragický omyl, napísal okolo 123 drám, napr.: Kráľ Oidipus, Antigona a Oidipus na Kolone...), Euripides (tragický konflikt posúva smerom k ľudským vášňam, napísal okolo 90 drám, napr.: Medea, Herakles, Trójanky, Feničanky...).

Tragédia Od antických čias po súčasnosť prekonala tragédia veľké zmeny. Zachovala si však základný znak – jej hrdina hynie v boji s nepriateľskými silami. Tragický hrdina nevyniká cnosťou a spravodlivosťou, ani neupadol do nešťastia pre špatnosť a nešľachetnosť, ale pre nejaký omyl, ktorých sa dopúšťajú zvyčajne ľudia veľkej slávy a šťastia. Je v konflikte s okolitým svetom, poznačený tragickou vinou, ktorá však nie je vedomé prehrešenie, ale osudný omyl. Klasická tragédia má záväznú kompozíciu: 1. expozícia, 2. kolízia, 3. kríza, 4. peripetia, 5.katastrofa.

Komédia Popri tragédii druhý hlavný žáner drámy. Jej vznik je spájaný s Dionýzovým kultom. Išlo o posmešné piesne, veselé scénky zo života (predvádzali sa vo zvláštnych kostýmoch a zvieracích maskách). Najvýznamnejším starogréckym autorom komédií bol: Aristofanes (5. – 4. st. p. n. l.) – zakladateľom komédie so satirickým ostrím, v ktorej sa odrazil celkový politický, spoločenský, náboženský a umelecký život vtedajších Atén. Napísal vyše 40 komédií (Oblaky, Mier, Vtáky...). Rímsky autor: Maccius Platus (Komédia o hrnci) – herci boli oblečení v rímskych tógach. Rímska komédia mala vplyv vývin celoeurópsku komédiu.

Komédia Zobrazuje sa v nej smiešnosť, komickosť a nezmyselnosť niektorých stránok ľudského života. Ostrie jej humoru je zacielené hlavne na negatívne rysy ľudských charakterov, prípadne na záporné javy spoločenského života. Autor zväčša svojím ostrím miery do svojej súčasnosti, a tak sa komédia stáva prostriedkom boja proti zlu. Autorov ironizujúci postoj môže v komédii nadobudnúť rozličné stupne: Humorný (úsmevný, zhovievavý), ironický, sarkastický (výsmešný) a satirický (výsmech s úplným odmietnutím javu). Druh komédia, v ktorej prevláda situačná komika a zveličovanie, sa nazýva fraška.

Činohra Vznikla miešaním prvkov tragédie a komédie v 18. a 19. storočí. Činohra má viac čŕt tragédie ako komédie, lebo je vcelku vážna, avšak jej zakončenie nie je tragické. V činohre sa zobrazujú vážne a aktuálne spoločenské problémy. Hrdinami činohry sa stávajú ľudia bežného života. Rozpory medzi nimi síce vyúsťujú do zrážok, ale tieto na rozdiel od tragédie nenadobúdajú bezvýchodiskové tragické podoby.

Použitá literatúra: Varsányiová, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno: VARIA PRINT s. r. o., 2006, 237 s. ISBN 80-89181-10-4 Hrabák, J.: Poetika. Praha: Československý spisovatel, 1977, 361 s. Harpáň, M.: Teória literatúry. Bratislava: ESA, 1994. 283 s. ISBN 80-85684-05-5. Pre ďalšie informácie pozri: Žilka, T.: Teória literatúry pre gymnázia a stredné školy. Bratislava: OG Vydavateľstvo Poľana, 2002. 219 s. ISBN 80-89002-54-4. Otestuj svoje získané vedomosti v online testoch, ktoré nájdeš na stránke www.maturitavpohode.webnode.sk Spracoval: Mgr. Peter Beňo