Miništrant prednáša modlitby veriacich

Lektormi nazývame tých ľudí, ktorí pri bohoslužbách prednášajú texty Svätého písma. Ich úlohou je prednášať texty tak, aby všetci počuli a porozumeli, o čom sa čítalo. Môžu to byť muži alebo aj ženy, ale iba muži môžu byť lektori riadne ustanovení liturgickým obradom. Ostatní sú mimoriadni lektori.

Toto ich prednášanie Božieho slova je tak dôležité, že tu sa plní veta Druhého vatikánskeho koncilu: To on sám (=Kristus) hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo (SC 7). Z toho vyplýva, že je veľmi dôležité, aby texty Svätého písma čítali dospelí, lebo oni im lepšie rozumejú ako deti a aj psychologicky je to veľmi dôležité, aby tieto texty čítali dospelí lektori.

Možno to ustáliť asi tak, že spoločné modlitby veriacich môžu prednášať miništranti alebo iné deti a lekcie zas majú čítať dospelí, najmladší však nech sú aspoň stredoškoláci. O detailoch však má právo rozhodnúť miestny pán farár alebo pán kaplán.

Kedy a čo číta miništrant

Predsa sa však stáva, že niekedy niet dospelých alebo napríklad pri bohoslužbách za účasti detí je vhodné, aby lekcie čítali miništranti. V tejto katechéze nám nejde o túto mimoriadnu situáciu čítania lekcií, pretože ide naozaj o mimoriadny prípad.

Chceme sa však sústrediť na čítanie spoločných modlitieb, ktoré vždy môžu prednášať aj miništranti. Prednášanie prosieb veriacich možno chápať ako prípravu na čas, keď miništrant už ako dospelý bude čítať aj lekcie pri svätých omšiach.

Niektoré pravidlá prednesu spoločných modlitieb veriacich

Všeobecná zásada Na službu čítania či prednášania spoločných modlitieb veriacich sa má vybrať taký miništrant, ktorý má dobrú výslovnosť, vie primerane dobre čítať a ktorý si tieto prosby pred svätou omšou dobre pozrel.

„Čítať“ bodku. Najčastejšou chybou pri čítaní spoločných modlitieb je, že veriaci nevedia, kedy je koniec prosby a treba odpovedať, prípadne prosba ešte pokračuje a vtedy treba s odpoveďou počkať. Riešenie je jednoduché: každú prosbu treba prečítať riadne ako sa číta hocijaký text.

Ten sa číta tak, že na konci prosby, v posledných slabikách hlas „posadíme“ trochu nižšie, čím naznačíme, že prosba je prečítaná celá a veriaci môžu zvolať „Prosíme ťa, vyslyš nás!“ alebo na výzvu „Prosme Pána“, odpovedáme „Pane, vyslyš nás“.

Odpovede. Nové prosby veriacich sú pestré okrem iného aj v tom, že ponúkajú rôzne odpovede. Tie sa majú používať iba vtedy, keď ich uvedie hlavný celebrant v úvodnej výzve, inak nie.

Doplnky k prosbám. V niektorých diecézach je zvykom pri každej sv Doplnky k prosbám. V niektorých diecézach je zvykom pri každej sv. omši dávať určité doplnky, napr. prosby za blahorečenie Božích sluhov alebo prosby za nových biskupov alebo prosby za Božie požehnanie pri uvádzaní synodálnych ustanovení alebo aj za úmysly, na ktoré sa slúži sv. omša a pod. Ježišu, Kráľ lásky, osláv svojho služobníka biskupa Jána Vojtaššáka, horlivého rozširovateľa úcty k tvojmu Najsvätejšiemu Srdcu. Pane, zošli svojho Ducha, aby nás viedol vo všetkých pastoračných podujatiach, ktoré v duchu Synody uvádzame do života.

Veľmi hrubé porušenie tohto pravidla nastane, ak sú predpísané prosby formulované v 3. osobe množného čísla, napr.: „Za rodičov: aby svoje deti vychovávali vo viere...“ Na to je odpoveď: Pane, vyslyš naše prosby. Ďalšia doplnená prosba napr. za blahorečenie Božieho sluhu XY.: „Povýš na oltár svojho pokorného služobníka...“ Správne má byť: „Za blahorečenie Božieho sluhu...“ s patričnou odpoveďou ako pri predchádzajúcich prosbách. Teda zásada je, že všetky prosby majú mať jednotnú formálnu štruktúru.

Tu platí zásada, že dopĺňaná prosba musí byť v úplnom súlade s ostatnými prosbami. Napr. určené prosby sú formulované oslovením na prvú Božskú osobu Boha Otca. Preto každá z dopĺňaných prosieb musí byť formulovaná rovnako na prvú, a nie na druhú Božskú osobu Ježiša Krista. Podobne je to aj v takých prípadoch, keď sú prosby smerované na druhú Božskú osobu. Otče, daj ... Ježišu, Kráľ lásky, osláv ...

Mená otcov biskupov v prosbách. V niektorých prosbách je napr Mená otcov biskupov v prosbách. V niektorých prosbách je napr. formulácia: „Modlime sa za pápeža M., za nášho biskupa M. a za všetkých kňazov...“ Ak je v dotyčnej diecéze v tom čase jeden biskup, treba jeho meno spomenúť v prosbách. Ak sú dvaja biskupi (jeden diecézny, druhý pomocný), vtedy možno v prosbách spomenúť mená obidvoch, najskôr meno diecézneho a potom pomocného biskupa.

V eucharistickej modlitbe (v omšovom kánone) je to tiež tak, že spomíname mená obidvoch s jasným označením diecézneho a pomocného biskupa, lebo tu ide o výraz jednoty. V modlitbách veriacich sa však modlíme za oboch, preto treba spomenúť mená obidvoch bez rozlišovania diecézneho a pomocného biskupa.

Mená svätcov v prosbách Mená svätcov v prosbách. Niekedy sa v prosbách – najmä na spomienky a sviatky – vyskytuje formulácia, ktorá predpokladá, že do prosby vsunieme meno toho svätca, ktorého liturgická spomienka sa slávi. Zásada je, že sa má spomenúť len meno, ale nerobí sa „výklad“. Napríklad: do spoločných modlitieb vsúvame meno „Tomáš Akvinský“. Nepridávame už slová „kňaz a učiteľ Cirkvi“.

Uživotnenie

Ak ti pán farár alebo pán kaplán káže predniesť spoločné modlitby veriacich, dôkladne si ich pred svätou omšou prečítaj, priprav si doplnkové prosby, založ stužky na patričných stranách, zopakuj si mená, ktoré treba doplniť a snaž sa pokojne, pomaly a zreteľne predniesť určené prosby.

Snaž sa pri čítaní vyhnúť pocitu samoľúbosti a prosby prednášať na česť a slávu Božiu v spoločenstve s celým bohoslužobným zhromaždením.