Vodopády sveta

Niagara Angelov vodopád Viktorine vodopády Iquacú

Caracas Caracas Caracas Hlavné mesto: Caracas Hlavné mesto: Caracas Hlavné mesto: Caracas Angelov vodpád Angelov vodopád je naväčší vodopád na svete. Tento 3212 stôp merajúci vodopád sa nachádza uprostred Venezuelskej džungli. Táto oblasť je Venezuelský národný park. Angelov vodopád padá zo skalnatého vrchu-mesa, čo pôvodný obyvatelia (indiáni) volajú Tepuyi. Meno „Auyantepui“, skala Angelovho vodopádu je jedna z ďalších skál rovnakého druhu nachádzajúcich sa v Guyanskej Vysočine na juhovýchode Venezueli. Ako mnoho stojacích gigantov, čo charakterizuje tieto mesy (Tepuyi), je ich veľká výška týčiaca sa k oblohe a aj ich rozloha ťahajúca sa vo veľkých šírkach. Tiež nazývané „tabuľové pohoria“ (čo ich aktuálne opisuje), Tepuyi boli formované pred mnoho biliónmi rokov. Bočné strany boli po čase erudované – pomocou vody (silné dažďe a búrky pôsobiace v Guyanskej Vysočine) a pomocou vetra. .

Iguacú Iguacú Národný Park o veľkosti 185 000 hektárov hraničí s Argentínou a Uruguajom. Park bol založený 10 januára 1939 a neskôr bol uznaný UNESCO-m ako Prírodné Dedičstvo. Dnes obsahuje jednu z najväčších Juhoamerických lesných rezerv a je zaradený v štátnom programe na obnovu prírodného zdrojov krajiny. Hlavná vegetácia sú dažďové lesy a jeďle Araucária, spolu s palmami, caviúna, lesných porastov a mnoho ďalších. Hlavnou atrakciou Parku sú vodopády Iguacú. Vodpády Iguacú sa nachádzajú na rieke Iguacú, ktorá tečie zo západu na východ 1320 km a je prirodzenou hranicou medzi Argentínou a Brazíliou pri meste Foz do Iguacú na Argentínskej strane. Pätnásť kilometrov predtým, ako sa stretáva s riekou Paraná, padá vodopád Iguacú 82 m dolu pozostávajúci z asi 150-300 kaskád a s prietokom 1500 kubických metrov za sekundu. Indiánsky kmeň Caiangangue, ktorý už po stáročia žije v povodí rieky Iguacú, verí, že slovo Iguacú pochádza od Mboi-a, Hadieho Boha, ktorý bol synom Tupã. Náčelník kmeňa, Igobi, mal dcéru Naipi, ktorá bola taká krásna, že rieka sa prestala vlniť, keď sa mladé indiánske dievča chcela pozrieť na svoj odraz vo vode. Pre jej krásu, Naipi mala byť obetovaná Mboi-ovi, ako obeť Hadieho Boha. Avšak, Caiangangue mal mladého bojovníka Tarobá, ktorý miloval Naipi. V deň keď mala byť Naipi obetovaná, keď bojovníci tancovali obetný rituál a šaman s náčelníkom pili cauim ( nápoj zložený z kvasenej kukurice), Tarobá utiekol spolu s Naipi na kanoe dolu po rieke. Po odhalení ich úteku, Mboi bol strašne nahnevaný. Vpustil holuba dolu do útrob Zeme, zatočil svojim telom a s veľkým hrmotom vytvoril obrovský vodopád. Vytvorením vodopádu s mnohými kaskádami, utečenci neočakávane spadli s veľkej výšky, kanoe sa im roztrieštilo o skaly a oni navždy zmizli. Naipi bola premenená v jednu veľkú skalu na vodopádoch (Iguacú), pravidelne udieraná valiacou sa vodou. Tarobá bol premenený na palmový strom stojaci na konci vodopádov, obmývaný čerstvou vodou. Za stromom sa nachádza jaskyňa, kde sa nachádza príšera, ktorá stráži prekliatych zamilovancov na večnosť. História vodopádov Iguacú boli objavené 31 januára 1542 Španielskym navigátorom a kolonizátorom Alvarom Nuñesom Cabezom de Vaca, ktorý sa plavil dole riekou aby našiel cestu do Asuncion-u (Paraguay). Samozrejme po zazretí vodopádov zakričal známu vetu: „Santa Maria, aké prekrásne!“. So šťastím a skúsenosťami sa preplavil cez riečne pereje a vošiel so histórie svojou už známou vetou.

Niagarské vodopády sú veľké vodopády nachádzajúce sa vo východnej časti medzinárodnej hranice Spojených štátov a Kanady. V USA ležia v štáte New York, v Kanade v provincií Ontário. Sú to druhé najväčšie vodopády na Zemi, po Viktóriiných vodopádoch na juhu Afriky. V rámci komplexu Niagarských vodopádov sa zvyčajne rozlišujú tri dielčie vodopády na rieke Niagara. Dva z nich ležia na strane USA (Americké vodopády a vodopády Svadobný závoj (Bridal Veil Falls)), tretie na území Kanady (Podkovovité vodopády). Jedna pätina z celkového množstva pitnej vody na svete sa nachádza v štyroch vyššie položených Veľkých jazerách – v Michigane, v Huróne, v Hornom jazere a v Erijskom jazere. Všetka voda z týchto jazier vteká do rieky Niagara a teda preteká vodopádmi. Potom putuje ešte 24 kilometrov (15 míľ) cez množstvo roklín až kým nevtečie do posledného Veľkého jazera – do Ontária. Krajina medzi jazerami sa nezvažuje rovnomerne, ale tvorí úžasný skok, zhruba tak veľký ako 20 poschodový mrakodrap, nazvaný Niagarské úbočie. Toto úbočie bolo vytvorené eróziou oveľa skôr ako vznikla samotná rieka. Postupom času erózia vyformovala päť zreteľných roklín: Roklina Lewiston Brange (Lewiston Brange Gorge), Stará úzka roklina (Old Narrow Gorge), Horná a Dolná veľká roklina (Upper & Lower Great Gorges) a Vírivá úzka roklina (Whirlpool Narrow Gorge). Asi pred 500 rokmi sa aj samotná rieka rozdelila do dvoch kanálov a vytvorila tak ostrov. Volá sa Kozí ostrov (v roku 1780 tu umrzlo na smrť stádo kôz). Na východnej strane ostrova sa tvoria Americké vodopády, ktoré nie sú až také mohutné práve kvôli ostrovu. Podkovovité vodopády sa nachádzajú na jeho západnej strane. Tretie, najužšie vodopády mali už rôzne mená (Vodopády Luny či Vodopády Iris). V súčasnosti sú pomenované podľa svadobného závoja Veľmi častá je otázka či Niagarské vodopády v zime zamŕzajú. V podstate voda nikdy neprestáva tiecť, ale padajúca voda a hmla tvoria ľad pri brehoch rieky a vodopádov. Výsledkom môže byť hromada ľadu. Ak je zima dostatočne dlhá, ľad sa roztiahne ponad celú rieku a vytvorí tak útvar známy ako „ľadový most“. Až do roku 1912 sa ľudia mohli po tomto „ľadovom moste“ aj prechádzať. Avšak v tomto roku sa ľadová pokrývka prelomila a traja turisti zahynuli. V roku 1848 sa stalo, že sa prúd vody na pár hodín zastavil v dôsledku veľkého zmrznutého kusu ľadu na hornom toku rieky. Niagarské vodopády sú nádherné aj v noci. Večer ich osvetľujú intenzívne spodné svetlá rôznych farieb. Prvý pokus osvetliť vodopády sa objavil už v roku 1860, zámer sa však podarilo zrealizovať až v roku 1925. Nádhera Niagarských vodopádov priláka zhruba 12 miliónov turistov každý rok. Americké vodopády sa nachádzajú medzi vyhliadkou (Prospect Point) a ostrovom Luna. Vodopády Svadobný závoj dostali meno na základe svojho vzhľadu. Sú hneď vedľa Amerických vodopádov, medzi ostrovom Luna a Kozím ostrovom. Celková dĺžka okraja je 323 metrov (1060 stôp). Ich výška je 53,6 metra (176 stôp), avšak pod vodopádmi sú nahromadené kamene, takže voda padá len 21,3 metra (70 stôp). Množstvo vody ktoré vodopádmi pretečie za sekundu je 567811 litrov (150 000 galónov). V hornom toku rieky sú postavené dve vodné elektrárne, ktoré môže kontrolovať množstvo pretekajúcej vody. Prúd je najsilnejší počas dňa v hlavnej turistickej sezóne (jún, júl a august). Niagara

Niagara                                

Viktóriine vodopády sú opísané domorodým kmeňom Kololo žijúcim na tomto území v roku 1800, ako „Mosi-oa-Tunya“ v preklade „Dym, ktorý hrmí“ a v modernejšom preklade ako „najväčšia poznaná záclona padajúcej vody“. Viktóriine vodopády dlhé 305 m so svojimi kaskádami, zobrazujú krásu a veľkoleposť na rieke Zambezi, na hranici Zambii a Zimbabwe. Stĺpy trieštiacej sa vody možno vidieť na míle ďaleko, ako 546 miliónov metrov kubických padajúcej vody za minútu. Okolo vodopádov sa nachádza hustý porast kríkov, ktoré prechádzajú do hmlou presiaknutých dažďových lesov. Cesta pozdĺž okraju lesa umožňuje návštevníkom statočne pripravených na obrovskú spŕšku vody v nepravidelných intervaloch, neuveriteľný pohľad na vodopády. Jedno špeciálne miesto sa nachádza okolo okraja mostu Knife, kde návštevníci majú možnosť vidieť najkrajší pohľad na Východný Katarakt a na Hlavný vodopád, nazývaným „Vriaci hrniec“, kde sa rieka Zambezi stáča a pokračuje smerom do Batoka Gorge. Medzi ďalšie miesta patria Viktóriin most a Výhliadkový strom, ktorź zahŕňa panoramatický pohľad na Hlavný vodopád. Mosi O Tunya Národný Park je situovaný pozdĺž rieky Zambezi vzdialený od vodopádov asi 12 km. Je veľký iba 66 km štvorcových, ale poskytuje domov mnohým živočíšnym druhom – antilopám, zebrám, žirafám a ohrozeným nosorožcom bielim (prvý v parku sa narodil v roku 1994). Sú to jediní nosorožci v Zambii, kde ich veľká populácia bola takmer výhubená pytliakmi. História vodopádov V roku 1851, Livingstone prvý krát počul o veľkých vodopádoch, ale bolo to v roku 1855, čo ich navštívil. Strávil noc na Kalaiovom ostrove niekoľko kilometrov od vodopádov. Nasledujúce ráno nasadol do malého kanoe a splavil sa až k hrmiacemu dymu. Pristál na najväčšom ostrove na okraji vodopádov, teraz nazývaným Livingstoneov ostrov a odtiaľ prvý raz uvidel vodopády. Na obklopujúcu zem napísal: „Nikto si nedokáže predstaviť ten nádherný pohľad z hocijakého miesta v Anglicku.“ (Livingstone, 1857). Viktóriin most bol navrhnutý Cecilom Johnom Rhodesom v roku 1900, aj keď nikdy nenavštívil vodopády a predtým ako sa stavba začala zomrel, jeho posledné želanie bola železnica prechádzajúca ponad rieku Zambezi práve pod Viktóriinimi vodopádmi. Toto želanie sa mu splnilo, dnes sa nad vodopádmi týči most z ktorého máte možnosť vidieť celý vodopád vo svojej plnej kráse.