Spoločník verzus konateľ - pracovná cesta

Prezentace na téma: "Spoločník verzus konateľ - pracovná cesta"— Transkript prezentace:

1 Spoločník verzus konateľ - pracovná cesta

2 Väzba na pojem zamestnanec a pracovná cesta
Konateľ a spoločník sa neposudzujú na účely zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách rovnako. Aký je rozdiel, ak vykonáva činnosť pre spoločnosť konateľ bez príjmu a spoločník bez právneho vzťahu?

3 Zamestnanec (§ 1) Zákon si samostatne definuje inštitút zamestnanca
a) zamestnanci v pracovnom pomere alebo štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak (ide o zamestnancov v štátnej službe, ktorí podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe majú osobitosti, ktoré vyplývajú z výkonu štátnej služby, upravené priamo v tomto zákone), b) členovia družstiev, ak podmienkou členstva v družstve je pracovný vzťah, c) fyzické osoby, ktoré vykonávajú práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j. dohody o vykonaní práce, dohody o brigádnickej práci študentov a dohody o pracovnej činnosti, ale len v tom prípade, ak je to v týchto dohodách dohodnuté, d) osoby, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

4 Zamestnanec (§ 1) Druhý okruh osôb je vymedzený v ods. 2 zákona Tento zákon upravuje aj poskytovanie náhrad osobám: o ktorých to ustanovuje osobitný predpis; ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ak im nie sú poskytované náhrady podľa písmena a). Sem patria napr. konatelia s. r. o., členovia predstavenstva a. s., členovia dozorných rád, členovia komisií, osoby volené do orgánov neziskových organizácií atď. Ustanovenie tohto paragrafu sa použije v tom prípade, ak týmto osobám nevzniká nárok na vyplatenie cestovných náhrad podľa ods. 1 písm. a), t. j. z titulu pracovnoprávneho vzťahu. V prípade, že sú v pracovnoprávnom vzťahu, potom patria do okruhu osôb podľa ods. 1 písm. a) a nie do okruhu osôb podľa ods. 2 písm. b);

5 Zamestnanec (§ 1) ktoré plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak je to dohodnuté. Sem patrí okruh osôb, ktoré vykonávajú svoju činnosť na základe dobrovoľnosti, pričom na základe dohody majú právo na cestovné náhrady. Ide o činnosti v oblasti rôznych projektov, prípadne o výkon dobrovoľníckych prác v neziskových organizáciách. V § 1 ods. 3 a ods. 4 zákona sa definuje okruh osôb, na ktorý sa zákon nevzťahuje (členovia posádok námorných lodí počas nalodenia) a okruh osôb, ktorým nepatrí náhrada (zamestnanec, ktorému je vyplácaná náhrada inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou, pričom táto náhrada je vyplatená v plnej výške. Ak je len čiastočne, zamestnancovi vznikne nárok na rozdiel medzi už vyplatenou náhradou a náhradou podľa tohto zákona.).

6 Príklad Zamestnanec (§ 1) Otázka:
Konateľ spoločnosti, ktorý nie je vo firme v pracovnoprávnom vzťahu, ale činnosť konateľa vykonáva na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa (obchodnoprávny vzťah), vycestoval na pracovnú cestu. Má nárok na cestovné náhrady? Odpoveď: Áno, konateľ má nárok na cestovné náhrady, pretože patrí do skupiny osôb podľa § 1 ods. 2 písm. b) zákona.

7 Zamestnanec (§ 1) Príklad Otázka
Spoločník, ktorý vlastní 50 % obchodný podiel v s. r. o., ale nie je v pracovnoprávnom vzťahu k firme a nie je ani zvolený do orgánov spoločnosti (nie je konateľ) a nemá so spoločnosťou ani dohodu, vycestoval na valné zhromaždenie, ktoré sa konalo vo Vysokých Tatrách. Má spoločník firmy nárok na cestovné náhrady? Odpoveď: Spoločník, ktorý nie je v žiadnom právnom vzťahu voči právnickej osobe, t. j. nie je v pracovnoprávnom vzťahu, nemá dohodu, v ktorej je dohodnutý nárok na cestovné náhrady a nie je ani zvolený do orgánov právnickej osoby, sa na účely zákona o cestovných náhradách nepovažuje za zamestnanca, a preto mu nevzniká nárok na cestovné náhrady podľa tohto zákona.

8 Názor FR SR k spoločníkovi
Podľa vyjadrenia FR SR sa spoločník považuje za zamestnanca na účely zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, a to z dôvodu vyjadrenom v § 5 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov. Keďže sa podľa tohto ustanovenia považuje za zamestnanca, považuje sa za zamestnanca aj na účely zákona o cestovných náhradách. Môj názor: S takýmto výkladom sa nestotožňujem a nemá takýto výklad oporu v zákone. Je to však informácia, ktorá môže mať dôležitý vplyv na daňovú uznateľnosť výdavkov, čo je veľmi podstatné, a preto by to malo byť upravené zákonom a nie metodikou z roku 2004.

9 Pracovná cesta (§ 2) Pracovnou cestou sa rozumie čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Zákon rozlišuje pojem pracovnej cesty pre osobu uvedenú v § 1 ods. 2 zákona (osoba vymenovaná alebo zvolená do orgánov právnickej osoby), pričom uvádza, že pracovná cesta je aj a trvá od nástupu osoby na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činnosti do skončenia tejto cesty. Poznáme tuzemskú pracovnú cestu (územie SR) a zahraničnú pracovnú cestu (čas pracovnej cesty, výkon práce do času skončenia pracovnej cesty v zahraničí).

10 Pracovná cesta (§ 2) Príklad Otázka
Konateľ s trvalým bydliskom v Nemecku vykonáva funkciu pre slovenskú spoločnosť so sídlom v Bratislave. Konateľ prichádza každý mesiac na týždeň do Bratislavy, kde vykonáva svoju funkciu. Na aké cestovné náhrady má konateľ nárok? Odpoveď Konateľ je na účely zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov považovaný za zamestnanca. Vyplýva to z § 1 ods. 2 písm. b) tohto zákona, podľa ktorého zamestnancom sú aj osoby, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ak im nie sú poskytované náhrady podľa osobitného predpisu (členovia predstavenstva, členovia dozornej rady, konatelia spoločnosti, členovia rôznych správnych rád a kontrolných komisií alebo iných orgánov obchodnej spoločnosti, družstva, fondu, nadácie alebo inej právnickej osoby). U týchto osôb nie je dané pravidelné pracovisko a pracovná cesta trvá už od nástupu na cestu na plnenie činností vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností až do skončenia tejto cesty. V prípade konateľa to znamená, že jeho pracovná cesta začína už z miesta pobytu napríklad do miesta spoločnosti vrátane výkonu činnosti v spoločnosti a cesta do miesta pobytu. Občan Nemecka, konateľ slovenskej spoločnosti, nastúpil na pracovnú cestu z miesta bydliska, je na pracovnej ceste počas výkonu funkcie v Bratislave až do času, kedy sa vráti do miesta bydliska. V súlade s výkonom funkcie konateľa mu vzniká nárok na náhrady v súlade so zákonom o cestovných náhradách (stravné, vreckové, ubytovanie, cestovné, iné vedľajšie výdavky súvisiace s pracovnou cestou).

11 Pravidelné pracovisko (§2)
Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu (trvalý alebo prechodný pobyt). Pravidelné pracovisko teda nemusí byť totožné s miestom výkonu práce uvedeným v pracovnej zmluve a slúži len pre účely pracovnej cesty a posúdenie nároku na cestovné náhrady podľa zákona o cestovných náhradách. Zákon striktne nedefinuje, čo je pravidelným pracoviskom, a teda ponecháva voľnosť medzi zamestnávateľom a zamestnancom, aby sa dohodli na mieste, ktoré bude pravidelným pracoviskom. Preto táto písomná dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom má prednosť pred pracovnou zmluvou alebo dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (ďalej len pracovnoprávne zmluvy). Až keď zamestnávateľ so zamestnancom neuzavrú takúto dohodu, pravidelné pracovisko sa určí na základe pracovnoprávnych zmlúv.

12 Pravidelné pracovisko (§2)
Problémy v praxi, ako určiť pravidelné pracovisko na účely ZoCN. Princíp určenia pravidelného pracoviska by mal byť postavený na princípe, aby zamestnancovi nevznikali neúmerné náklady s výkonom práce s cieľom zníženia nákladov zamestnávateľa. Napr. výkon práce Slovenská republika, pričom by zamestnancovi vznikali vysoké náklady na cestovné, na ubytovanie, prípadne iné vedľajšie výdavky. V tomto prípade by išlo o porušenie ZoCN pri určení pravidelného pracoviska, ktoré by malo byť určené užšie s cieľom nárokovateľnosti náhrad zo strany zamestnanca.

13 Nárokovateľné cestovné náhrady
Zákon definuje okruh povinných (obligatórnych) náhrad preukázaných výdavkov, ktoré musí zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi pri výkone pracovnej cesty. Povinnosť týchto náhrad má najmä väzbu na zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, keďže ide pre zamestnávateľa o daňový výdavok (§ 19 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov) a pre zamestnanca nie sú predmetom dane zo závislej činnosti [§ 5 ods. 5 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov]. Na tieto náhrady má zamestnanec zákonný nárok, pričom podmienkou, ak to zákon požaduje, je predloženie dokladov na vyúčtovanie náhrad zo strany zamestnanca (t. j. vyúčtovanie preukázaných výdavkov, netýka sa to napríklad stravného, na ktoré vzniká nárok uplynutím času na pracovnej ceste, t. j. zamestnanec nemusí predkladať žiaden doklad o tom, že sa na pracovnej ceste stravoval). Zákon však umožňuje v určitých prípadoch upustiť od preukazovania výdavkov, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným týmto zákonom (§ 34 zákona – paušalizácia náhrad).

14 Nárokovateľné cestovné náhrady (§ 4, § 6a)
Obligatórnymi náhradami sú: a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac. Zamestnancovi patrí za cesty vykonané v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom a späť náhrada preukázaných cestovných výdavkov.

15 Stravné a základné náhrady (§8)
Upravuje ich opatrením Ministerstvo financií SR. V praxi nastáva však problém v tom, že zákon hovorí, že sa predmetné sadzby uplatnia od prvého dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca po mesiaci, kedy boli zverejnené v Zbierke (od účinnosti). Často sa však začínajú uplatňovať už odo dňa zverejnenia, čo je nesprávne.

16 Fakultatívne cestovné náhrady
Zákon umožňuje zamestnávateľovi určiť zamestnancovi aj iné náhrady, ako definuje zákon. Ide o fakultatívne, t. j. dobrovoľné náhrady. Tieto náhrady môže zadefinovať do kolektívnej zmluvy, pracovnej zmluvy alebo inej písomnej dohody, prípadne ich môže určiť vo vnútornom predpise (ďalej len „zmluvy a predpisy“). Rovnako môže zamestnávateľ v zmluvách a predpisoch zvýšiť už zákonom stanovené náhrady pre zamestnanca. Zákon vylučuje okruh zamestnávateľov, ktorí nemôžu postupovať podľa tohto ustanovenia, a sú to: a) rozpočtové a príspevkové organizácie (okrem príspevkovej organizácie, ktorej príspevok zriaďovateľa je nižší ako objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania), b) obec a vyšší územný celok, ak sú zamestnanci odmeňovaní podľa osobitného predpisu (Zákonník práce).

17 Zamestnanec na účely dane z príjmov
Za zamestnanca sa považuje okrem iného: Príjmy za prácu vykonávanú konateľom Príjmy za prácu vykonávanú spoločníkom Preto je nutné posudzovať, aký by mal daňový dopad vyplatenie cestovných náhrad pre spoločníka a konateľa.

18 Cestovné náhrady ako daňový výdavok (§ 19 ZDP)
Väzba na § 19 ods. 2 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z prímov – daňovým výdavkom sú cestovné náhrady do výšky, na ktoré vzniká nárok podľa ZoCN, a vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa zákona o CN. Je teda nutné rozlišovať na účely daňovej uznateľnosti cestovné náhrady obligatórne a fakultatívne cestovné náhrady. Tie, ktoré sú fakultatívne, nespadajú do rámca daňových výdavkov podľa tohto ustanovenia zákona. Od je možné u zamestnávateľa zahrnúť do daňových výdavkov aj fakultatívne cestovné náhrady, ak je to ustanovené v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve alebo internom predpise zamestnávateľa (§ 19 ods. 1 ZDP).

19 Cestovné náhrady a zamestnanec z pohľadu DzP
§ 5 ods. 5 DzP – predmetom dane z príjmov nie je cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov, okrem vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste. Zdaniteľným príjmom zamestnanca teda sú: fakultatívne náhrady vyplácané zamestnávateľom vreckové vyplácané podľa ZoCN (u zamestnávateľa daňovo uznané, ak sú do výšky podľa § 14 ZoCN)

20 Cestovné náhrady a DPH Názor FR SR na vyplácanie náhrad a odpočítavanie dane v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH je taký, že v prípade, že zamestnávateľ vypláca zamestnancovi náhrady v súlade so zákonom č. 283/2002 Z. z. o DPH, potom nevzniká nárok na odpočítanie dane, pretože náhrada ako taká nie je predmetom dane a samotné plnenie bolo poskytnuté zamestnancovi a nie zamestnávateľovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty. To znamená, že názor FR SR nepriznáva právo platiteľovi odpočítať si daň z pridanej hodnoty z plnení, ktoré boli poskytnuté zamestnancovi. Priznáva však právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v prípade, že platiteľ (t. j. zamestnávateľ) sám objedná predmetné služby u iného platiteľa, ktorý mu ich následne fakturuje. Zamestnanec teda vystupuje v tomto prípade len ako užívateľ. Spôsob účtovania a vyplácania náhrad je irelevantný, pretože to je zákonná povinnosť zamestnávateľa, čo nesúvisí s mechanizmom dane z pridanej hodnoty.

21 Cestovné náhrady a DPH V návrhu generálnej advokátky CHristine Stix-Hackl v bode 35 C-33/03 sa uvádza, že podľa ustálenej judikatúry osoba nadobúda tovary ako platiteľ dane, a nie ako súkromná osoba, resp. konečný spotrebiteľ, keď a pokiaľ tieto tovary nadobúda na účely svojich zdaniteľných plnení. Pokiaľ zamestnanec ďalej používa tovary alebo služby pre potreby svojho zamestnávateľa, predstavujú tieto tovary alebo služby prvky nákladov tých tovarov alebo služieb, ktoré v konečnom dôsledku dodáva zamestnávateľ ako platiteľ dane. Zamestnanec v tomto prípade nevystupuje ako konečný spotrebiteľ a reťaz plnení nie je pri týchto tovaroch alebo službách prerušená. Zamestnanec je len užívateľ, ktorý tvorí súčasť hospodárskych procesov zamestnávateľa. Na základe tejto skutočnosti by poskytnuté služby ako ubytovanie, spotreba pohonných látok, parkovné mali byť prisúditeľné ako plnenia poskytnuté zamestnávateľovi za podmienky, že je preukázateľné, že koná v mene a na účet zamestnávateľa, ktorý predmetné výdavky zahŕňa do svojich hospodárskych procesov a kalkulácií cien. Samozrejme, okrem základnej podmienky použitia prijatých plnení na činnosť platiteľa právo odpočítať daň sa uplatňuje na základe faktúr. Ak teda zamestnávateľ nedisponuje faktúrou, nevzniká ani nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, čo je prípad, ak je napr. faktúra vystavená na meno zamestnanca.

22 Cestovné náhrady a DPH Rozpor je teda medzi tým, kde je hranica súkromnej spotreby zamestnanca a plnení prijatých zamestnancom v mene a na účet zamestnávateľa, ktoré vstupujú do všeobecných nákladov dodávky, čím sa stávajú plnením zamestnávateľa. V praxi je teda nutné citlivo posudzovať tieto skutočnosti a zabezpečiť podmienky pracovnej cesty tak, aby zbytočne nevznikal rozpor medzi nárokom na odpočítanie dane alebo bez nároku.

23 Zhrnutie Spoločník, ktorý nie konateľom (bez pracovnej zmluvy a dohody), sa nepovažuje za zamestnanca podľa zákona, a preto by nemal mať nárok: Nemá nárok na cestovné náhrady, v prípade akéhokoľvek plnenia (náhrady) poskytnutého spoločníkovi ide o jeho nepeňažný (peňažný) príjem, ktorý by mal byť príjmom zo závislej činnosti, ak je vyplatený za prácu pre spoločnosť. Na účely DPH a dane z príjmov ide o sporné výdavky, ktoré ak sú spojené s „pracovnou cestou“, nebudú považované za daňový výdavok. Na účely dane z pridanej hodnoty by musela byť preukázaná väzba, že prijaté vstupy sú použité na účely dodávok platiteľa v súlade s § 49 zákona o DPH, čo nebude možné pri výdavkoch, ako je ubytovanie. Podľa vyjadrenia FR SR však spoločník je zamestnancom na účely zákona o cestovných náhradách a vzťahujú sa na neho všetky práva a povinnosti ako na konateľa. Ide o metodické usmernenie z roku 2004.

24 Zhrnutie Konateľ Má nárok na cestovné náhrady v súlade so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Nárokovateľné CN nie sú predmetom dane u konateľa, iba tie, ktoré sú vyplácané nad rámec zákona U zamestnávateľa ide o daňový výdavok pri cestovných náhradách vyplácaných podľa zákona, pričom ak sa preukáže, že plnenia sú poskytnuté v mene a na účet zamestnávateľa, vzniká nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri zabezpečení podmienok pracovnej cesty, ako ubytovanie...).