Jazykové prostriedky Systém: jazyk Podsystém: jazyková rovina 1. zvuková, základná jednotka: hláska; najmenšia nedeliteľná jednotka zvukovej stránky jazyka, ktorá sa vyslovuje ustáleným spôsobom – hláska realizovaná v reči sa nazývam fonéma, písaná podoba sa nazýva graféma; jazykovedná disciplína: fonetika/hláskoloslovie, fonológia

2. morfologická, základná jednotka: tvar/gramatický tvar; najmenšia časť slova, ktorá má význam alebo funkciu sa nazýva morféma; jayzkovedná disciplína: morfológia/tvaroslovie. 3. syntaktická/skladobná, základná jednotka: veta; najmenšia jednotka sklad/syntagma; jazykovedná disciplína: syntax/skladba 4. lexikálna/významová, základná jednotka: slovo/lexéma; jazykovedná disciplína: lexikológia/ náuka o slove 5. štylistická; základná jednotka: štyléma; jazykovedná disciplína; štylistika; prijíma štylisticky príznakové jednotky z ostatných jazykových rovín.

Zvukové jazykové prostriedky Hlásky: Samohlásky – tóny Dvojhlásky – tóny Spoluhlásky – šumy Rozlišujte: Fonéma – najmenšia zvuková jednotka, ktorá má schopnosť rozlišovať význam slov (v- vodí, r- rodí) Hláska – v reči realizovaná fonéma (fčela, polieuka) Graféma – písmeno, grafická jednotka, ktorá zaznemnáva fonému (V,v,W,w)

Samohlásky Sú tóny Rozdiely medzi nimi sú v trvaní (dĺžke) Delíme ich na krátke a dlhé Dlhé vyslovujeme dvojnásobne dlhšie ako krátke Sú základom slabík – majú slabikotvornú funkciu Krátke : a, ä, e, i, o, u Dlhé: á, é, í, ó, ú Nerešpektovanie dĺžky hlásky môže narušiť zrozumiteľnosť textu a zmeniť význam slova (zástavka – zastávka)

Dvojhlásky Sú spojením dvoch samohláskových prvkov v jednej slabike Majú slabikotvornú funkciu Z hľadiska trvania sú dlhé Vyslovujú sa v jednej slabike (trie-da, pia-tak) – nemôžeme ich rozdeliť na konci riadka V cudzích slovách ide o dve samohlásky stojace vedľa seba (di-é-ta, infúzi-a) – môžeme ich rozdeliť na konci riadka Dvojhlásky sú: ia, ie, iu, ô

Spoluhlásky Keď ich vyslovíme, počujeme ich ako šum. Do výdychového prúdu sa ako prekážka postaví napr. podnebie a jazyk (ť), pera a zuby (v). Ak sa do výslovnosti zapoja navyše aj hlasivky, vyslovíme znelé spoluhlásky (b, d, ď..) Ak ostanú hlasivky v pokoji, vyslovíme neznelá spoluhlásky (p, t, ť..) Niektoré spoluhlásky sa ozvučujú v nosnej rezonančnej dutine (m,n) a majú nosové zafarbenie, iné vznikajú v hrdelnej rezonančnej dutine (k, h, ch)

Delenie spoluhlások podľa tvrdosti: tvrdé: d, t, n, l, k, g, h, ch mäkké: ď, ť, ň, ľ, dž, č, ž, š, dz, c, j obojaké: b, m, p, r, s, v, z, f Delenie spoluhlások podľa znelosti: znelé párové: b, d, ď, g, dz, dž, h, v, z, ž znelé nepárové: p, t, ť, k, c, č, ch, f, s, š nepárové (zvučné): m, n, ň, l, ľ, ĺ, r, ŕ, j

Diakritické a interpunkčné znamienka. Diakritické znamienko sa v slovenčine píše nad písmeno a na rozdiel od interpunkčného znamienka sa viaže len na jedno písmeno, ktoré graficky znázorňuje hlásku; nevydeľuje celú vetu (ako napr. bodka) alebo vetný úsek (ako napr. čiarka) či celé slovo (ako napr. úvodzovky) Osobitné mesto má apostrof, ktorý signalizuje skrátený tvar slova alebo výraz.

Diakritické dĺžeň (á, é, í, ĺ, ŕ...) (rozlišovacie) mäkčeň (č, š, ž...) znamienka dve bodky (ä) vokáň (ô) Interpunkčné (rozdeľovacie) znamienka: apostrof, bodka, bodkočiarka, čiarka, dvojbodka, lomka, otáznik, tri bodky, výkričník, zátvorky, pomlčka.

Asimilácia / spodobovanie Je prispôsobenie výslovnosti dvoch susedných alebo blízkych spoluhlások Zmena je iba vo výslovnosti, nie v písanej podobe K znelostnej asimilácii prichádza: Vnútri slova – rozplakala sa, žabka Na hraniciach slov pri splývavej výslovnosti – Dub padol. Na konci slova pred prestávkou – Príď! Pravidlá spodobovania (z = znelá spoluhláska, n = neznelá spoluhláska): Ak sa stretnú vedľa seba dve spoluhlásky píšeme vyslovujeme z + n nn predpis, rozsadiť [pretpis, rossadiť ]

Ak sa stretnú vedľa seba dve spoluhlásky Ak sa jedno slovo končí neznelou spoluhláskou a druhé sa začína znelou spoluhláskou alebo samohláskou Ak sa jedno slovo končí znelou a druhé sa začína neznelou spoluhláskou píšeme vyslovujeme n + z zz prosba [prozba] píšeme vyslovujeme n + z alebo samohláska zz pes vrčí, s očami [pez vrčí, z očami] píšeme vyslovujeme z + n nn jež spí, loď pláva [ješ spí, loť pláva]

Miesto znelostnej asimilácie Začiatok slova: kde (gde), včera (fčera) Morfematický švík (predpona alebo prípona + slovotvorný základ: pred-potopný (pret-potopní), kos-ba (koz-ba) Hranica slov pri splývavej výslovnosti: brat ide (brad ide) Koniec slova pred prestávkou: je to mosadz (je to mosac)

Použitá literatúra: CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk 1. Učebnica pre stredné školy. Bratislava: Orbitus Pictus Istropolitana, 2008. 96 s. ISBN 978-80-7158-910-5 Spracoval: Mgr. Peter Beňo www.maturitavpohode.webnode.sk