Kriminologické teórie JUDr. Ing. Anna Hoľková, PhD.

Pojmy teória, smer a škola v kriminológii Teória je súbor navzájom súvisiacich pojmov, definícií a výrokov, ktorý predstavuje systematický pohľad na javy tým, že špecifikuje vzťahy medzi premennými, s cieľom vysvetliť a predpovedať tieto javy. Teória je významnou súčasťou vedy kriminológie, nakoľko napomáhajú odhaľovať etiológiu kriminality a spolu s tým aj napomáhať prognózovaniu a jej kontrole.

Pojmy teória, smer a škola v kriminológii Smer v kriminologickej literatúre nie je dostatočne definovaný, i keď sa môžeme domnievať, že ide o určitý súbor, ktorý obsahuje jednotlivé teórie. Kriminologickú školu následne vytvárajú skupiny bádateľov, ktorých možno charakterizovať prevažne spoločnými metodologickými východiskami a konkrétnymi metodickými prístupmi k výberu, analýze a interpretácii získaných dát.

Klasifikácia kriminologických teórii Základné členenie kriminologických teórií: klasické teórie a pozitivistické teórie Dané teórie respektíve školy vznikali v 18. a 19. storočí a nastolili problémy, ktoré kriminológia rieši v určitej obmene až dodnes.

Klasická škola kriminológie Formovala sa v 18. storočí v Európe Klasická kriminologická škola vychádzala z toho, že ľudia majú slobodnú vôľu a možnosť výberu svojho konania a preto ju môžeme nazývať aj školou slobodnej vôle. Predstavitelia: C. Beccaria, J. Bentham, J. Howard

C. Beccaria – O zločinoch a trestoch Priznal indivíduu slobodnú vôľu a vymanil tak trestné právo z nábožensko-feudálnych dogiem. V slobodnej vôli videl aj možnosť rozumného človeka pozdvihnúť spoločnosť ku šťastiu a harmónii. Príčinu konania človeka videl iba v ňom samom a teda nie v externých a objektívnych silách, ktoré na neho môžu pôsobiť. Príčinná súvislosť medzi subjektívnymi a objektívnymi faktormi sa v prípade vykonania zločinu osobou neuznávala. Správanie osoby bolo definované vyhľadávaním slasti a vyhýbaním sa bolesti. Problémom bolo však to, že u určitých osôb spôsobovalo slasť aj konanie, ktoré bolo spoločensky škodlivé. Naopak spoločensky užitočné konanie ho nemuselo uspokojovať.

C. Beccaria – O zločinoch a trestoch Vznikla otázka ako dosiahnuť, aby človek neuplatňovať tzv. nerozumné alternatívy konania. výchova a presviedčanie ľudí hrozba trestu a teda zastrašovanie Protitlak k osobným vášňam mal vytvoriť mocenský tlak na spoločnosť.

C. Beccaria – O zločinoch a trestoch Chápanie trestného činu ako aktu slobodnej vôle viedlo k formulovaniu takých základných zásad trestného práva ako je princíp zodpovednosti jednotlivca za spáchanie trestného činu a rovnako aj právo každého byť považovaný za nevinného, kým jeho vinu nedokáže žalobca a nerozhodne o nej súd. Rovnako významným a pozitívnym danej teórie bolo uplatňovanie prevencie, keď podľa Beccaria bolo rozumnejšie predchádzať kriminalite ako ju následne trestať. Prvým základným prístupom k prevencii bolo, že v procese výchovy si človek osvojí spoločenské normy a tak sa naučí slobodne rozhodovať pre konanie, ktoré je z hľadiska noriem spoločensky správne. Druhým základným prístupom k prevencii bolo, že páchať zlo sa človeku zabráni hrozbou trestu a strádania. Preto boli pre klasikov v prevencii najdôležitejšie výchova a zastrašovanie.

C. Beccaria – O zločinoch a trestoch Negatíva danej teórie: Nakoľko teória chápala trestný čin ako akt slobodnej vôle a nebrali sa do úvahy objektívne zákonitosti, ktoré sa podieľajú na určovaní ľudského správania. Preto sa neadekvátna nádej vkladala práve do pretvárania vedomia presviedčaním a zastrašovaním ľudí, čo v konečnom dôsledku viedlo k popieraniu humanizmu ak dôrazu na zvyšovanie trestu. Pozor! – Klasická škola však bola proti trestu smrti!

Pozitivistická škola Pozitivizmus sa rozvíja na prelome 19. a 20. storočia a tým zasahuje do veľkej mieri aj do súčasných kriminologických teórií. Pozitivistická škola bola založená na úsilí o využitie vedy aj v oblasti kriminológie, čo znamená, že veda mala významný vplyv na utváranie jednotlivých teórii v rámci danej školy. Významným podnetom tejto školy bola predstava evolúcie, ktorá ovplyvňovala pozitivistickú školu v zmysle antropológie a vývinu jedinca. Rovnakým prínosom pre pozitivistickú školu bol následne rozvoj sociológie v rámci kriminológie Hlavný predstavitelia: A. Comte, C. Lombroso, R. Garofalo, E. Ferri, H. Goddard

Pozitivistická škola D. C. Gibbons rozdelil pozitivistické kriminologické teórie na: Biologické resp. biologický smer v kriminológii Psychologické resp. psychologický smer v kriminológii Sociologické resp. sociologický smer v kriminológii

Biologický smer v kriminológii C. Lombroso – otec modernej kriminológie a zakladateľ antropologickej kriminologickej školy. Bol väzenským lekárom, ktorý uskutočňoval pozorovania a merania na vojakoch, zločincoch, duševne chorých jednotlivcoch, ako aj celej populácie a telesný typ dával do vzťahu so správaním, osobitne tým kriminálnym. Podľa Lombrosa sa ľudia zločincami nestávajú, ale sa ako zločinci rodia. Rodeného zločinca je možné odlíšiť od ostatných vonkajšími znakmi: sploštený nos, riedke fázy, nízka lebka, mohutné čeľuste, vyčnievajúce lícne kosti, prirastené ušné lalôčiky a pod. Takýto človek je necitlivý na bolesť, má mimoriadne ostrý zrak, je lenivý, náchylný k orgiám a neodolateľne ho priťahuje páchanie zla pre zlo samo.

Biologický smer v kriminológii Na základe svojich výskumov, Lombroso vypracoval tabuľku znakov „rodeného zločinca“ a vyhlásil, že na základe zmerania fyzických čŕt danej osoby je možné rozhodnúť, či ide o rodeného zločinca alebo nie. Tým podnietil mnoho výskumov, v ktorých sa väzni porovnávali so študentmi, učiteľmi a ďalšími profesiami, ktoré však preukázali, že Lombrosove predpoklady neplatia absolútne. Lombroso však neskôr prekonal určitý vývin a pripustil, že nie všetci páchatelia sa už musia narodiť ako zločinci, a teda, že na kriminálne správanie človeka môže mať vplyv aj choroba. Neskôr pripustil, že niektorí ľudia sú len potenciálnymi zločincami, a určitú úlohu môže zohrávať aj ich okolie.

Biologický smer v kriminológii E. Ferri rovnako nepripúšťal slobodnú vôľu človeka pri páchaní zločinu a vychádzal z predurčenia jeho správania biologickými faktormi a organickými anomáliami. Pripúšťal, že na páchaní trestnej činnosti sa odrážajú aj faktory fyzické (rada, geografia, teplotné a podnebné podmienky) antropologické faktory (vek, pohlavie, organické a psychologické črty) a sociálne faktory (obyčaje, náboženské, ekonomické a populačné osobitosti)

Biologický smer v kriminológii Goddard – kriminálne správanie ovplyvňuje dedičnosť. Za účelom objasnenia podielu dedičnosti na kriminalite skúmal rodokmene zločincov a uskutočnil aj výskumy dvojčiat. Kallikakova rodina 1. vetva: 480 potomkov: 143 slabomyseľných, 46 duševne normálnych a u ostatných boli pochybnosti o ich inteligencii. Z tejto vety vzišlo 24 notorických alkoholikov, 3 epileptici, 3 zločinci, 35 sexuálne nenormálnych osôb – väčšinou prostitútok a 8 majiteľov nevestincov. 2. vetva: 496 potomkov: iba 3 duševne chorí a všetci ostatní boli mravne bezúhonní Na jednej strane tak precenil vplyv dedičnosti a na strane druhej podcenil vplyv okolia na dané osoby

Psychologický smer v kriminológii V 19. storočí začali vznikať najmä v Nemecku a USA prvé psychologické laboratóriá, v ktorých sa uplatňovala experimentálna metóda výskumu. Predstavitelia: E. Hooton, W. Stern, S. Freud a iní

Psychologický smer v kriminológii Tento smer staval na aj v súčasnosti často krát proklamovaných zisteniach, že u deviantnej populácie sa často potvrdzuje nižší intelekt ako u nedeviantnej populácie. Vzťah medzi nižším intelektom a kriminálnym správaním je však niekedy zložito sprostredkovaný. Vzťah inteligencia – odhalenie páchateľa!

Psychologický smer v kriminológii S. Freud: vychádzal z toho, že jedinca ovplyvňujú tri základné stavebné prvky a to: Ono (Id) – je nabitá pudmi, snaženiami a žiadosťami a volá po svojom uspokojení na základe princípu slasti, pričom sú dôležité dve sily a to pud lásky a pud smrti – deštrukčný pud. Ja (Ego), ktoré obsahuje myslenie a postoje človeka Nadja (Superego), ktoré obsahuje vzory konania a morálnych postojov, ktoré sú podmienené spoločensky. Ego kontroluje Id, ale pritom musí brať ohľad aj na Superego. Medzi týmito tromi zložkami môže dochádzať k rôznym vnútorným konfliktom, ktoré môžu viesť k neuróze. Páchateľ sa podľa S. Freuda považuje za spoločensky neprispôsobeného jedinca, ktorý v trestnom čine odreagúva svoj neurotický konflikt. S. Freud videl všetky hybné sily človeka v sexuálnom pude.

Psychologický smer v kriminológii Teória frustrácie: J. Dollard, N. E. Miller a iní Hlavnými hybnými silami ľudského vývinu sú podľa nich vrodené inštinkty, a vonkajšie prostredie zohráva najmä zápornú úlohu, lebo prekáža slobodnému prejaveniu vnútorných pohnútok človeka a aktualizujú v ňom agresívne sklony. Agresívne správanie však nemusí nasledovať hneď za frustráciou, nakoľko môže byť oddialené ak sa jedinec stretne s proti-agresiou alebo silným odporom. Agresia sa však môže zväčšovať a prejaviť sa ešte intenzívnejšie neskôr. Nemusí byť zameraná na iný objekt ale aj na seba samého.

Psychologický smer v kriminológii Aktivačná teória - L. Ellis: Niektoré v mladosti osvojené vzorce správania sa (v detstve) vedú neskôr k vyššej delikvencii spojenej s gamblerstvom, toxikomániou a viktimáciou iných osôb. Pre prevenciu kriminality je teda potrebná včasná diagnostika a prognóza kriminálneho vývinu a v logickej spätosti s tým potreba odbornej terapeutickej a poradenskej pomoci rizikovým jednotlivcom. Tým sa prevencia stáva adresnou a cielenou.

Sociálnopsychologický a sociologický smer v kriminológii 2. polovica 19. stor. Predstavitelia: A. Quételet, A. Guerry V oblasti štúdia zločinnosti bol po prvý raz vedecky zistený fakt, že z individuálnych trestných činov sa vytvára jav, ktorý sa odlišuje od jednotlivých prvkov, ktoré ho tvoria, čím vzniká zločinnosť ako sociálny jav. V súvislosti s jednotlivcom uznával slobodnú vôľu, nakoľko jednotlivec koná veľmi slobodne, ale čím väčší počet jednotlivcov skúmame, tým viac závisia od príčin súvisiacich s jestvovaním a životom spoločnosti. Takto bola po prvý krát zdôraznená rozhodujúca úloha sociálnych podmienok a odvodenosť kriminality od podmienok sociálneho prostredia.

Sociálno-psychologický a sociologický smer v kriminológii Teória anómie: pojem anómia pochádza od francúzskeho sociológa É. Durkheima, ktorý ho použil na definovanie spoločnosti, v ktorej neplatia obvyklé normy správania sa, čo je cesta k deviantnému správaniu. Považoval anómiu za jav vyvolaný ekonomickými krízami spôsobenými industrializáciou a komercionalizáciou v danom období. Neskôr sa pojem anómia aplikoval aj na vznik samovrážd, keď samovraždu považoval sociológ za najčastejší dôsledok toho, že spoločnosť nie je dostatočne celistvá a súdržná. Najnebezpečnejšie je obdobie prudkých spoločenských zmien a narušenie spoločenskej rovnováhy. 20. a 30. roky 20. storočia – kríza – rast kriminality i samovrážd

Chicagská škola Predstavitelia: R. E. Park, R. D. McKenzie, L. Wirth Ich prínosom je ekologický prístup, a teda geografické rozloženie kriminality v meste a okolí. Analýza Chicaga priniesla poznanie, že určité mestské oblasti sú trvalo „náchylné“ ku kriminalite. Analýza bádateľov poskytla obraz mesta ako miesta s veľkou anonymitou ľudí, povrchnými rodinným, príbuzenskými a priateľskými putami. Toto oslabovanie základných spoločenských vzťahov považovali sociológovia za príznak spoločenskej dezorganizácie, ktorá vytvára priestor pre vznik trestnej činnosti. To sa týkalo najmä tranzitnej zóny s veľkým počtom prisťahovalcov.

Ostatné sociologické smery E. H. Sutherland: teória diferenciálnej asociácie – môžeme ju charakterizovať v tom zmysle, že všetko zločinné správanie človeka je naučené vo vzájomnej interakcii s ľuďmi A. K. Cohen, L. E. Ohlin: teórie subkultúry, ktorá spočívala v tom, že vysoko akcentovaná potreba dosiahnuť úspech, nebola rovnako dosiahnuteľná pre členov rôznych spoločenských vrstiev. Príslušníci strednej a vyššej vrstvy mali dostatok príležitostí, aby dosiahli úspech legálnymi spôsobmi. Nižšie vrstvy boli často krát odkázané na nezákonné spôsoby vrátane zločinnosti. V mestách sa začali tvoriť určité subkultúry – gangy. H. S. Becker, L. T. Wilkins: „nálepková“ teória sa zaoberá problematikou spoločenskej reakcie na kriminálne správanie marginálnych jedincov a spätným vplyvom tejto reakcie na páchateľov.

Multifaktorové a interdisciplinárne kriminologické prístupy Sheldon a Eleanora Glueckovci: Multifaktorové prístupy v kriminológii sa vyznačujú tým, že pri vysvetľovaní vzniku kriminality uznávajú pôsobenie viacerých faktorov. Pritom často neostáva len v rámci biologických, psychologických alebo sociálnych faktorov, ale dochádza k ich kombináciám, preto príslušné prístupy nazývame tiež interdisciplinárnymi. Významným prínosom interdisciplinárnych prístupov je stimulovanie vypracovania prognostickým metód, ktorými bolo možné predvídať ľudské kriminálne správanie. – prevencia kriminality. - strednodobé prognózovanie...

Kriminologické teórie z prelomu 20. a 21. storočia Kritická kriminológia: zločinnosť plodí kapitalistický spoločenský systém, nakoľko kriminalita nižších tried je len reakciou na politiku a zločinnosť vládnucej triedy. Feministická kriminológia: kladie dôraz na rôzne aspekty života a postavenia žien v spoločnosti a venuje pozornosť kriminalite žien a kriminalite páchanej na ženách.

JUDr. Ing. Anna Hoľková, PhD. Ďakujem za pozornosť! JUDr. Ing. Anna Hoľková, PhD.