ZVIERATÁ A ZVUK

ECHOLOKÁCIA Je to používanie ozvien zvukov produkovaného určitými zvieratami za účelom zistenia prekážok a potravy. Zvieratá, ktoré používajú echolokáciu, žijú prevažne tam, kde je nedostatok svetla. Niektoré z týchto zvierat sú netopiere, delfíny, niektoré druhy veľrýb, niekoľko druhov vtákov. Prvým krokom pri echolokácii je vydávanie zvuku. Vysoké frekvencie zabezpečia lepšiu rozpoznateľnosť cieľov ako nízke frekvencie. Nie každé zviera používa ultrazvuk na echolokáciu.

Zvuky používané pri echolokácii sa môžu vytvoriť v hlasovej skrinke, ústach alebo inej časti hlavy. Potom, silne vyvinutý sluchový systém registruje vracajúce sa ozveny (zvuky, ktoré sa odrazili od predmetov). Aby echolokácia fungovala ako má, musí byť vyslaný zvuk zaregistrovaný mozgom, aby mohol byť neskôr porovnaný s jeho ozvenou. Používanie echolokácie umožňuje niektorým zvieratám efektívne loviť korisť alebo vidieť v tme.

INFRAZVUK Výskumy ukázali, že infrazvuk vnímajú mnohé morské živočíchy (ryby, medúzy). Je to pre nich varovanie pred vlnobitím a búrkami. Na ľudský organizmus pôsobí infrazvuk škodlivo najmä vtedy, ak má frekvenciu približne rovnakú, ako je frekvencia tlkotu srdca. Tým, že človek infrazvuk nepočuje, je chránený pred mnohými zdrojmi hluku. Umožňuje mu to napr. pokojný spánok, lebo neregistruje vlastný krvný obeh.

NETOPIERE Ukazuje sa, že zvuky, ktoré vydávajú netopiere môžu dosiahnuť hlasitosť až 140 dB, čo je o 20 dB viac ako hlasitosť rockového koncertu a 15dB nad ľudskou hranicou bolesti.  Takto dokáže netopier rozoznať na pol metra predmet veľkosti 6 mm. Netopiere vysielajú pootvorenou papuľkou sériu veľmi krátkych, iba dve až tri tisíciny sekundy trvajúcich zvukov. Pomocou zachytených odrazených zvukových vĺn potom určia predmet v priestore. Tieto zvuky sa vo vzduchu nešíria do veľkej diaľky, takže netopiere dokážu zachytiť korisť len v malom okruhu.

Netopiere sú hlasnejšie ako rockový koncert a to jedno z možných vysvetlení, prečo rocková hviezda Ozzy Osbourne neslávne odhrýzal hlavy netopierom: nemohol vystáť konkurenciu. 

DELFÍNY Delfíny sa navzájom dorozumievajú mľaskavými a cvakavými zvukmi. Nie je presne známe, koľko znakov táto “reč“ obsahuje, rozhodne však niet pochýb o tom, že delfíny navzájom spoznávajú a odpovedajú si. Delfín vydáva zvuky z dvoch dôvodov- pri komunikácii so svojimi druhmi a pri získavaní informácií o svojom okolí, predovšetkým o prítomnosti rýb, ktoré loví. Každý jedinec ja schopný vydať okolo 32 rôznych zvukov vrátane individuálneho pískania. Ďalšie zvuky zahŕňajú zúrivé cvakanie, často sprevádzajúce stretnutie agresívnych samcov. Delfíny okrem vysokofrekvenčných hvizdov používaných na vzájomné dorozumievanie sa vydávajú cvakavé zvuky, ktoré sa odrážajú od predmetov a podávajú informácie o okolitom mori. Vedci sa pokúšali zostaviť slovní zvukov delfína, ale mnohé zostávajú pre ľudí naďalej záhadou. Snažili sa odhaliť aj presný mechanizmus, ktorý delfíny využívajú na vytváranie týchto veľmi rozdielnych zvukov. 

Delfíny vydávajú a prijímajú zvuky s frekvenciou 250 – 220 000 Hz Delfíny vydávajú a prijímajú zvuky s frekvenciou 250 – 220 000 Hz. Nízkofrekvenčné zvuky vydávajú cez tzv. melón a zisťujú nimi prítomnosť a polohu veľmi vzdialených predmetov. Vysokofrekvenčné zvuky vydávajú cez koniec rypáka a spresňujú si pomocou nich znalosti o blížiacich predmetoch. Odrazený zvuk prijímajú tukovým tkanivom v spodnej čeľusti, odkiaľ zvuk smeruje do bubienkovej vydutiny. Mozog prijaté zvuky analyzuje a poskytuje delfínovi zvukový obraz o skúmanom predmete.

VEĽRYBY Veľryby používajú zvuk podobne ako netopiere, vysielajú zvuk, ktorý sa odrazí od objektu a vráti sa k nim. Z toho dokážu rozpoznať veľkosť, tvar, povrchové vlastnosti a pohyb objektu, rovnako aj vzdialenosť od objektu. Vďaka echolácií sú veľryby schopné vyhľadať, prenasledovať a chytiť rýchle plávajúcu obeť v absolútnej tme. Je to tak vyvinutá vlastnosť, že pomocou nej dokážu rozlíšiť potencionálnu obeť od lode. Veľryby sú schopné v zajatí naučiť sa rozlišovať napríklad loptičky rôznych farieb, veľkostí a tvarov.  Veľryby používajú zvuky aj pre komunikáciu. Či už jednoduché stonanie, pískanie, mľaskanie alebo zložité 'spievanie' vráskavca dlhoplutvého. Spev veľrýb sa pohybuje v rozsahu od 160 do 170 dB, niektoré druhy dosiahnu až 200 dB. Najhlasnejšie zvuky vydávajú na frekvenciách 17 až 30 Hz.

ZVIERATÁ A INFRAZVUK Možnosti zachytávať zvukové kmity rôznej frekvencie majú jednotlivé zvieratá odlišné od ľudí, čo vyplýva z rozdielu stavby sluchového ústrojenstva. Slimáky dokážu napríklad zachytiť iba veľmi úzku škálu od 200 do 800 Hz. Netopiere však zachytajú frekvenčný rozsah od 1000 Hz až do 120 000 Hz. Naopak holuby dokážu počuť zvuky veľmi nízkych frekvencií, v infrazvukovom pásme 0,1 až 16 Hz. Pomocou tejto schopnosti dokážu registrovať vlny blížiaceho sa zemetrasenia. Slony komunikujú pomocou infrazvuku až do vzdialenosti 15 km. Podobne mnohé vtáky a morské zvieratá majú špeciálnu schopnosť zachytiť infrazvukové kmity, tzv. „hlas mora“, ktoré predchádzajú búrkam. Značne citlivé sú na ne medúzy, ktoré niekoľko hodín pred búrkou odplávajú od brehu a morské blchy, ktoré vylezú na súš. Niektoré veľryby dokonca pomocou infrazvukových kmitov lovia korisť tak, že ju dokážu omráčiť pomocou nepočuteľných zvukov. 

ZAUJÍMAVOSTI O INFRAZVUKU   · Ryby počujú len infrazvuk. O ich príjme a spracovaní zvuku toho veľa nevieme. V každom prípade, naše bežné zvuky nepočujú - ak sa vám to zdá - tak potom reagujú na vlnenie, ale náš rozhovor určite nepočujú.  · Slony na dorozumievanie využívajú tóny s frekvenciou nižšou ako 16 Hz, tzv. infrazvuk, ktorý je takisto nepočuteľný pre ľudské ucho.  · Trúbenie na lastúru sa aj v našich krajoch v stredoveku používalo k odvráteniu búrky. Trúbenie na lastúru skutočne vydáva nám nepočuteľný tón (infrazvuk), ktorý dokáže rozvibrovať jemné kvapky vody v mrakoch a tým spustiť dážď skôr ako zasiahne polia a zničí úrodu. 

VYPRACOVALI: DOMINIKA SMOLÁROVÁ MARTINA VESELOVSKÁ