Ľudovít Štút Ludevít Velislav Štúr.

Prezentace na téma: "Ľudovít Štút Ludevít Velislav Štúr."— Transkript prezentace:

1 Ľudovít Štút Ludevít Velislav Štúr

2 Štúdia Ľudovíta Štúra Základné vzdelanie získal Ľudovít Štúr v Uhrovci u svojho otca. V roku 1827 odišiel študovať na nižšie gymnázium do Rábu (dnešný Győr), kde si jeho usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka všimol najmä profesor Leopold Petz, pôvodom Slovák, ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Leopold Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Ľudovíta Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave (1829 – 1834), kde už študoval jeho starší brat Karol. Štúdium na bratislavskom lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho – univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko- slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič.

3 Ľudovít Štúr bol slovenský politik, filozof, historik,  jazykovedec, spisovateľ, básnik,  publicista, redaktor a  pedagóg.

4 Prvé pôsobisko Ľ. Štúra Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v., ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku – maďarského národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Neúspešne písomne i ústne vyzýval Štúra k spolupráci pre maďarské záujmy, pretože v nich videl perspektívu pre budúcnosť krajiny.

5 Spisovná slovenčina „My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“
Začiatkom roku 1843 oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovenského nadkonfesionálneho spolku Tatrín júla 1843 sa Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojím zámerom. V roku 1843 sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Tlaky na odstránenie Ľ. Štúra z postu zástupcu profesora Palkoviča silneli. Ich vyhrotenie v decembri roku 1843 malo za následok definitívne pozbavenie Ľ. Štúra funkcie zástupcu. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov ev. lýcea. Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie zástupcu sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. Trinásti z nich doštudovali v Levoči.

6 Slovenské národné noviny
V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski. Noviny vychádzali od 1. augusta Písané boli v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov a pre formu jazyka aj zarytých nepriateľov. Medzi odporcov sa zaradili nielen niektorí českí vlastenci, ktorí tento čin chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj P. J. Šafárik a najmä J. Kollár. V roku 1846 vydal Štúr Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dieloNauka reči Slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky. Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou Michala M. Hodžu a katolíkaMartina Hattalu v 1851 – Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Takto kodifikovaná slovenčina sa neskôr stala jednotným jazykom Slovákov.

7 zánik Posledný snem „slávnych radov a stavov“ zišiel sa na sklonku roku 1847 v Bratislave. Neboli na ňom zastúpené už len privilegované vrstvy, aristokracia a zemianstvo, ale zúčastnili sa ho aj zástupcovia miest a kapitúl, pravda bez hlasovacieho práva. Za gréckokatolícku prešovskú kapitulu tu bol Duchnovič, za záhrebskú kapitulu Štefan Moyzes a za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Odtiaľto zaznievali jeho smelé a bojové prejavy, príznačné svojím demokratizmom a hlbokou humanitou, ktoré vo forme úvodníkov prinášali aj Slovenskje národňje novini. V tomto období Štúrove noviny konali slovenskému politickému hnutiu neoceniteľné služby. 8. októbra 1847, teda ešte pred zasadaním snemu, nabádajú našich rodákov, aby podali svoje žiadosti snemu i vláde. 28. septembra 1847 noviny žiadajú riešenie akútnej školskej otázky a zavedenie spisovnej slovenčiny do verejného života. Tu boli uverejnené slovenské liptovsko- mikulášske žiadosti z 28. marca 1848 Stále vyzývajú vlastencov do boja za sociálne i národné požiadavky Slovákov. Slovenskje národňje novini a ich redaktori vzbudili v revolučne rozbúrenej Bratislave veľký ohlas, ale aj nevôľu a útoky nepriateľov. Ľudovíta Štúra stúpenci Ľudovíta Kossutha chceli niekoľko razy inzultovať na sneme a hľadali ho s tými istými úmyslami aj v redakcii novín.

8 cenzúra Slovenskje národňje novini nemožno posudzovať len podľa doslovného znenia článkov tu uverejnených. Veď cenzúra z nich často vytierala nielen vety, ale aj celé odseky, prípadne sama k nim pridávala nové vety a to často aj v rozpore so želaním redaktora. Cenzúra bola hlavným nebezpečenstvom pre štúrovský politický tlačový orgán. Sám J. M. Hurban povedal, že Štúra v Bratislave sledovala nielen polícia, mešťania a iní nepriatelia z maďarskej strednej šľachty a buržoázie, ale aj cenzor. Obvinenia Štúra zo strany úradov, cenzúry a iných neprajníkov slovenského národného pohybu boli časté. Neznámy vysoký úradník z Bratislavy v liste z 30.XII.1847 Metelovi Ožegovičovi - chorvátskemu štátnikovi, ktorý bol roku 1847 kráľovským uhorským miestodržiteľským radcom, Štúra obviňuje z údajného organizovania slovenského čitateľského spolku v Bratislave. Pôsobí vraj na členov spolku v duchu revolučných slovanských myšlienok, ba rozširuje medzi nimi tlačivá a brožúry nebezpečného obsahu, ktoré dostáva z cudziny, najmä od poľských emigrantov. Ožegovič v odpovedi popiera toto obvinenie, ale žiada, aby príslušné miestne úrady prísne dozerali na činnosť čitateľského spolku i na Slovenskje národňje novini.

9 Reakcia novín Pri zostavovaní redakcie svojich politických novín mal Štúr hneď na začiatku vážne finančné ťažkosti. Predplatiteľov mal vtedy len okolo štyristo, z ktorých väčšinu tvorili príslušníci dedinskej inteligencie (učitelia a farári, menej právnici, lekári a študenti). Predplatné na noviny a ich prílohu bolo do roka osem zlatých. To nestačilo ani na úhradu výdavkov na tlač a na vydržiavanie redakcie. S tým počítali aj nepriatelia novín a spisovnej slovenčiny, ktorí sa tešili, že slovenská literatúra a žurnalistika v krátkom čase zakape, keď ju nikto “nebude chcieť ani čítať, ani kupovať". Život ich však presvedčil, že sa mýlili. Prečo toľká opatrnosť? Keby sa nepriatelia, a tých mal Štúr a jeho stúpenci v Bratislave veľa, dozvedeli, že súkromne okolo seba zhromažďuje mládež, mohli ho nielen vypovedať z mesta, ale sa aj usilovať zbaviť ho privilégia na vydávanie novín.

10 Charakter novín Štúr a jeho spolupracovníci chceli novinami zjednocovať rozbitú skupinu slovenských maloburžoáznych vrstiev a dedinskej inteligencie, rozdelenej konfesionálnymi, teritoriálnymi a inými hľadiskami. Chceli predovšetkým k novinám pritiahnuť a s nimi aj ku svojmu politickému programu - ľud. Za veľký nedostatok politických novín považoval ich vlažné prijímanie verejnosťou, alebo nedostatok bojovnosti. „Pripomínaš mi v liste, že noviny naše vojnu vzbudia“ píše 25. I Ctibohovi Zochovi a pokračuje: „Kdeže by nie! Musia veru, bo je hrúza biedy v národe našom a moc potvor čo ho zožierajú. To sme my braček veľmi dobre vedeli, že k tomu raz prísť musí, a že nám puojde o to „to be or not be“ (byť, alebo nebyť). Sám je odhodlaný v tomto boji pokračovať, aj keď sa vystavoval riziku, že v ňom padne, no “padne aspoň mužne“.

11 Kritika Janka Francisciho
Jedným z prvých kritikov z tejto skupiny bol Ján Francisci, ktorý vyčítal Štúrovým novinám nedostatočnú principiálnosť a dovolával sa ich radikalizácie a revolučnosti v boji za životné záujmy pospolitého ľudu. Žiadal Štúra, aby v nich zastával vyhranený politický smer „demokratický princíp“, ktorý by vyjadroval mienku slovenských roľníkov a mešťanov, rešpektoval politiku slovensko-maďarskej spolupráce. Francisci sa domnieval, že Štúrove noviny sa dôslednejšie zapoja do celouhorského boja liberálnej buržoázie proti feudalizmu. Uvedomoval si pritom, že Slovenským národným novinám pri radikálnom vystupovaní hrozí nebezpečenstvo ich zastavenia, no tvrdil, že by radšej videl “tie noviny po ráznej a mužskej práci pod odpormi padnúť, ako za roky v takomto stave živoriť a na vlastnú slabosť kapať".Francisci žiadal vtedy Štúra, aby sa vo svojich novinách sústavne zaoberal „krajinskými politickými vecami“ a viedol ľud „k politickému občianskemu životu“. Odmietal pritom ostro akúkoľvek spoluprácu s vyššou i s nižšou šľachtou a radil v novinách spájať boj za nacionálnu rovnoprávnosť s bojom za základné občianske práva “za slobodu mania a osoby".

12 Kritika Jána Kollára Štúr prejavil veľmi zásadný a nekompromisný postoj v otázke spisovného jazyka, používaného v novinách - a to aj vtedy, keď proti nemu vystúpil taký silný protivník, akým bol Ján Kollár. Ešte roku 1827 Kollár podporoval M. Hamuljaka v jeho snahe vydávať slovenské noviny a to aj za predpokladu, že budú vychádzať „v čírej slovenčine“. (Rozumej bernolákovskej). Vtedy, ale aj v nasledujúcich rokoch, Kollár, propagoval prenášanie slovenských jazykových prvkov do spisovnej češtiny, pravda tak, aby to nenarušilo jazykovú a literárnu jednotu Čechov a Slovákov. Jozef Ambruš v Listoch Ľudovíta Štúra uvádza dve alternatívy, kto vlastne mohol byť „kňaz Horecký“ - nádejný redaktor protištúrovských českých novín. V prvom prípade mohlo ísť o Antona Horeckého ( ) katolíckeho farára v Bytčici, potom v Lietave a konečne v Drážovciach. Bol to bernolákovec a nasledovník Jána Hollého. V druhom prípade to mohol byť Ján Gabriel Horecký, ev. farár v Maglóde.

13 Reakcia na kritikov Štúr sám už po niečo viacej ako dvoch mesiacoch vychádzania Slovenských národných novín stručne zhrňuje celú kritiku, namierenú na prácu redaktorov novín takto: “Dopisy prichodia pre reč strašlivé, pre litery latinské hrozné, pre malý formát ošklivé, pre smer novín nenávistné, pľuhavé. Jedným som conservatív, a to že je podozrivo, druhým som nie dosť torrista, a každý komu sa, alebo smer novín, lebo reč, lebo písmeny, lebo formát, lebo cena nepáči, koho článok nie je prijatý, ako ho napísal, každý sa, ale každý odrieka novín, smrť im predpovedá a praje." Situácia sa zdala byť veľmi kritickou. Pred Štúrom stála dilema: Alebo vyhovie týmto požiadavkám, t. j. prikloní sa k jednému, či druhému krídlu slovenskej buržoázie, alebo noviny zaniknú. Nestál na svojom stanovisku zaťato, alebo tvrdohlavo. Chcel v záujme zjednotenia národného hnutia a zachovania novín z taktických dôvodov ustúpiť v podružných otázkach, ale nechcel sa zriecť svojich pokrokových zásad novinárskej práce ani vtedy, keď hrozilo najväčšie nebezpečenstvo - umlčanie a zánik novín.

14 Uhorský snem Štúrove plány siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. V roku vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne rozchádzali. Snemové obdobie prerušili revolučné dni roku 1848.

15 Posledné roky života Ľ. Štúra
Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní z cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu v boji proti maďarským radikálom, sa Ľudovít ocitol v nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenské národné noviny zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať oficiálne povolenie Tatrína, stroskotali. Štúr v tomto období nadviazal na svoju činnosť z predošlých rokov a venoval sa slovanskej ľudovej tvorbe a pracoval na spise Slovanstvo a svet budúcnosti. Na poľovačke 22. decembra 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil do stehna; úmrtná matrika uvádza "Dne 22ho Decemb na polovce, příkopu jakovausi přeskočiti chteje, padl a v pádu ručnici tak nějak nešťastlivě potrhl, že mu vypálila a stěhenní kost prostřelila; následkem čehož, po velkých bolestech a mnohém krvácení vyšioloženého dne, pokojne skonal.„

16