Kultúrne oblasti na troskách starovekého Ríma, raný stredovek

Prezentace na téma: "Kultúrne oblasti na troskách starovekého Ríma, raný stredovek"— Transkript prezentace:

1 Kultúrne oblasti na troskách starovekého Ríma, raný stredovek
1.1 Byzantská kultúra 1.2 Slovania – Slovieni – Veľká Morava 1.3 Vikingovia 1.4 Arabská kultúra, Islam

2 1.1 Byzantská kultúra 1.1 Byzantská kultúra
Kľúčové slová: Byzantion, byzantský sloh, dualizmus, mysticizmus, asketizmus, historiografia, cézaropapizmus, ikona, obrazoborectvo, encyklopedizmus, komnénovská renesancia, teokracia, christianizácia Po rozpade Západorímskej ríše sa stala Byzantská ríša, ktorá vznikla z Východorímskej ríše, najvýznamnejším centrom kultúry a vzdelanosti vtedajšieho civilizovaného sveta. Názov je odvodený od mesta Byznation (okolo r. 600 pred Kr. ho vybudovali Gréci, roku 330 premenované na Konštantinopol, neskôr Carihrad). Napriek tomu, že obyvateľstvo východnej časti Rímskej ríše bolo etnicky rozmanité, zjednocovala ho grécka kultúra i vzdelanosť a používanie gréčtiny ako úradného jazyka. V poslednom období Rímskeho impéria kultúru východu ako kultúru západu ovplyvňovalo kresťanstvo. Miešanie orientálnych, antických a kresťanských prvkov a tradícií bolo pre Byzanciu charakteristické, preto sa byzantská kultúra od začiatku vyvíjala v znamení dualizmu antických a kresťanských tradícií. Dobre fungujúce a výkonné poľnohospodárstvo sa pričinilo o vznik agrárnej šľachty.

3 1.1 Byzantská kultúra Otcovia z Kappadocie Historiografia
Ranokresťanskí teológovia Basilius Veľký, Gregor Naziánsky, Gregor Nysský a Ján Zlatoústy, označovaní ako otcovia k Kappadocie, získali klasické vzdelanie na aténskej akadémii. Boli nielen významní kresťanskí myslitelia, ale aj vysokí cirkevní hodnostári a mali silný vplyv na spoločnosť, do ktorej prenikal mysticizmus a asketizmus. To viedlo k prepojeniu cirkevnej a štátnej správy – cézaropapizmu, pri ktorom je panovník súčasne hlavou cirkvi, neskôr k cirkevnej správe štátu – teokracii. Najväčší mocenský rozmach a kultúrny rozkvet dosiahla Byzantská ríša za vlády cisára Justiniána (527 – 565). Historiografia tvorila od začiatku ríše najvýznamnejšiu súčasť byzantského písomníctva. Pozostávala z monografií a kroník . Oficiálna historiografia odrážala záujmy konštantinopolského dvora, nadväzovala na antické vzory (Herodotos, Titus Livius). Byzantskí historici chápali históriu ako učiteľku života, ako pomoc pre politikov, diplomatov, vojenských stratégov. História, podobne ako umenie, plnila úlohu didaktického nástroja. Používaným jazykom bola gréčtina. Byzantské kroniky sa písali jednoduchým jazykom. Byzantský sloh Za vlády cisára Justiniána sa začal vytvárať byzantský sloh. Vychádzal z ranokresťanského umenia a bol ovplyvnený orientálnymi tradíciami Blízkeho východu. Umenie čerpalo z helenistických prameňov a prenikli doň orientálne črty. Byzantský sloh dominoval v byzantskej architektúre a výtvarnom umení počas existencie ríše a výrazne ovplyvnil aj vývoj v mnohých ďalších krajinách (Sýrii, Egypte, Arménsku, Sicílii, južnom Francúzsku a v súvislosti so šírením kresťanstva aj Slovanov na Balkáne, Veľkej Morave a na Kijevskej Rusi). V architektúre sú typické mohutné kresťanské chrámy s pôdorysom kríža, nad stredom ktorého sa týči mohutná kupola. Interiér je bohato zdobený vzácnymi farebnými mramormi, steny pokryté nástennými maľbami a pestrofarebnými mozaikami.

4 1.1 Byzantská kultúra Najveľkolepejšou a dodnes obdivovanou stavbou v byzantskom slohu je Chrám Hagia Sofia (čítaj aja sofia) – Chrám božej múdrosti v Konštantinopole (Carihrade, dnes Istanbule). Postavili ho pod dohľadom cisára Justiniána. Obrovská kupola má výšku 25 m s vrcholom vo výške 55 m nad podlahou chrámu. Zastrešuje vnútro chrámu zdobené mozaikami a stĺporadiami. Bol to najväčší kresťanský chrám v Byzantskej ríši, do roku 1453 slúžil ako katedrálne sídlo konštantinopolského patriarchu a korunovačný chrám byzantských cisárov. Po dobytí Konštantinopolu Turkami (1453) ho prebudovali za mešitu. Začiatkom 20. storočia bola mešita premenená na múzeum.

5 1.1 Byzantská kultúra Obrazoborectvo
Vnútorná výzdoba chrámových stavieb sa riadila presnými pravidlami. V klenutej časti sa zvyčajne nachádzala skulptúra Krista alebo Matky Božej s Ježiškom v náručí. Mohutná vzpriamená postava Krista – nazývaná Pantokrator – zobrazovala pána sveta. Popri nástenných maľbách sa rozvíjala maľba na drevených doskách. Sväté obrazy – ikony, zobrazovali biblické osoby a kresťanských mučeníkov žiarivými farbami na pozlátenom podklade. Charakteristickým znakom byzantského maliarstva bola strnulosť a plošný dojem. Veľmi populárnymi sa stali obrázkové rukopisy s príbehmi zo života svätých. Miniatúry boli maľované jasnými farbami a pôsobia ako mozaiky. Obrazoborectvo Čiže ikonoklazmus - sa formovalo počas 8. a v prvej polovici 9. storočia ako boj proti uctievaniu obrazov. Početné traktáty sa zaoberali otázkou, akú úlohu vo vzťahu k Bohu môžu mať sväté obrazy a ich uctievanie. Protikladom obrazoborectva bola teória uctievania obrazov – ikonodúlia. Po definitívnom víťazstve uctievania obrazov v roku 843 nastal v Byzancii veľký kultúrny a politický rozmach. Zaznamenali aj prvé pokusy o zriadenie vysokého školstva. Charakteristickým znakom vtedajšej byzantskej vzdelanosti bol encyklopedizmus. Vychádzal z myšlienky, že pre intelektuála je nevyhnutné všeobecné vzdelania, čo viedlo k oživeniu záujmu o antické písomníctvo. Učenci zbierali antické grécke a ranobyzantské texty, komentovali ich a vydávali tematicky zamerané encyklopédie. Vďaka byzantským encyklopedistom sa zachovalo množstvo pamiatok gréckeho písomníctva do dnešných čias.

6 1.1 Byzantská kultúra Byzantské misie
V polovici 9. storočia, po prvých vpádoch rusov do Byzancie, sa začala intenzívna misijná činnosť byzantskej cirkvi s cieľom pacifikovať bojovných susedov. Postupne bolo christianizované (prijalo kresťanstvo) Bulharsko a historici zaznamenali prvé pokusy o pokrstenie východných Slovanov. Na požiadanie Veľkomoravského kniežaťa Rastislava odišla byzantská misia aj na veľkú Moravu. Konštantin a Metod, vzdelanci a diplomati, sa na misiu dobre pripravili. Keďže Slovania dovtedy nemali vlastné písmo ani literatúru, rozhodli sa spojiť misijnú činnosť u Slovienov s pokusom vytvoriť literatúru v ich vlastnom jazyku. Ešte pred príchodom na Veľkú Moravu preložili do slovienčiny úryvky zo Starého zákona a veľkú časť Nového zákona. Veršovaný úvod – Proglas- bol oslavou literatúry vo vlastnom jazyku a podporou slovienskej liturgie. Metod a jeho žiaci pokračovali v práci a založili veľkomoravskú prekladateľskú školu, v ktorej prekladali do slovienčiny najmä texty z gréčtiny. Neskôr sa tu zrodila vlastná tvorba Slovienov. Vrcholné obdobie rozvoja byzantskej kultúry obdobie 11. a12. storočia , bohaté na historické udalosti, nazývame komnénovskou renesanciou. (Vládla dynastia Komnénovcov). V literatúre dominovali kronikárske práce a memoáre. K skvostom byzantskej historickej literatúry patrí dielo cisára Alexia I. Alexias (v preklade ako Spomienky byzantskej princeznej). Vyniká jeho štylistická a jazyková stránka a má nesmiernu dokumentárnu hodnotu. Šírenie byzantskej kultúry a vzdelanosti po dobytí Konštantinopola križiakmi v roku 1204 sa byzantská kultúra začala rozvíjať v iných mestách, napríklad v Nikaji, Solúne, Mystre. S postupným prijímaním kresťanstva sa vplyv vyspelej byzantskej kultúry prejavil vo veľkej časti Európy prijímaním prvkov byzantského slohu. Architektúra stavebné umenie Byzantskej ríše ovplyvnilo stredovekú architektúru celej Európy. Podľa byzantských vzorov sa stavali chrámy v západnej časti Európy a mnohé z nich pútajú svojou krásou dodnes. Tiež prvé chrámy Slovanov niesli výrazné stopy byzantského slohu.

7 1.1 Byzantská kultúra Ravenna sa postupne stala od 6. storočia hlavným miestom byzantského kultúrneho vplyvu na západe Európy. Takmer 300 rokov bolo toto mesto kolóniou Konštantinopolu. Význam Ravenny, chránenej lagúnami, výrazne posilnilo prenesenie cisárskeho sídla za vlády cisára Honoria. V Ravenne sa tak sústredila moc nad Itáliou, Sicíliou, severom Afriky aj Španielskom. Hoci bola Ravenna malým mestom, vznikli tu jedinečné pamiatky. Medzi najdôležitejšie patrí Chrám San Vitale (prvý obrázok prezentácie) a Chrám San Apollinare Nuovo Cisárovna Teodora, mozaika v Chráme San Vitale, Ravenna, 6. storočie. V Benátkach vznikol jedinečný doklad veľkosti a krásy byzantského umenia, metropolitný Chrám sv. Marka

8 1.1 Byzantská kultúra Hudba v Byzancii
Kľúčové slová: grécko-byzantský obrad, byzantský chorál, tropárium, kontakión, Akathistos Byzantský bohoslužobný spev sa vyvinul z pôvodnej kresťanskej liturgie. Po uznaní kresťanstva v Rímskej ríši roku 313 nadobudla kresťanská liturgia pevné formy, ale v jednotlivých oblastiach ríše nebola rovnaká. Rozdiely sa ešte viac prehĺbili po rozpade Rímskej ríše. Na východe si jednotlivé cirkvi vybudovali vlastné spôsoby liturgie, ktoré existujú vedľa seba doteraz. Najvýznamnejším východným obradom sa stal grécko-byzantský. V rámci neho sa vyvíjal bohoslužobný spev – chorál, ktorý sa spieval výlučne jednohlasne, v gréckom jazyku , bez nástrojového sprievodu. Hudobné nástroje sa nesmeli používať, pretože odpútavali pozornosť od slov a chápali sa ako prejav luxusu a pohanstva. Byzantský chorál interpretovali muži – sólisti, mužský a chlapčenský zbor. Jeho základ tvorili hymny, ktoré sa dopĺňali krátkymi predspevmi, vsuvkami a dospevmi, ktoré sa nazývali tropáriá. Postupne sa z tropárií vyvinuli strofické spevy nazývané kontakiá. Mohli mať dvadsať až tridsať strof rovnakej štruktúry, pričom začiatočné písmená strof tvorili slovo alebo aj celú vetu závažného významu. Najslávnejší kontakión je hymnus na počesť Panny Márie – Akathistos . Byzantský bohoslužobný spev sa stal základom pre vznik slovienskeho spevu na Veľkej Morave.

9 1.2 Slovania – Slovieni – Veľká Morava
Kľúčové slová: Slovania, Slovieni, léno, vazal, Veľká Morava, hradiská, kresťanstvo, nomokánon, Bavorský mier Prvým pokusom Slovanov vytvoriť si vlastný štát bola v 20. rokoch 7. storočia Samova ríša , ktorá zanikla roku 658. Archeologické náleziská dokazujú neprerušenú kontinuitu slovanského osídlenia na tomto území, a preto sa predpokladá, že neskoršia Veľká Morava vznikla približne v priestore, v ktorom predtým existovala Samova ríša. Začiatkom 9. storočia sa sformoval v Nitre nadkmeňový útvar – Nitrianske kniežatstvo. Okolo roku 828 tu dal knieža Pribina postaviť kresťanský kostolík. Vysvätil ho biskup Adalrám zo Salzburgu, pretože v kraji vtedy pôsobili franskí misionári a s podporou Pribinu šírili kresťanstvo. V susednej oblasti popri rieke Morave a Dyji sa sformovalo druhé kniežatstvo, ktorému vládol knieža Mojmír. Roku 833 ovládol Mojmír Nitrianske kniežatstvo a Pribina so svojimi vernými ušiel do Zadunajska. Od kráľa Ľudovíta Nemca dostal léno územia pri Blatenskom jazere (Maďarsko), na ktorom vybudoval pevnosť Blatnohrad, poddanské osady a okolo 30 kostolov. Po pripojení Nitrianskeho kniežatstva k Moravskému kniežatstvu vznikol rozsiahle územie, ktoré sa nazýva Veľkomoravská ríša. Na území Slovenska zostala do istej miery zachovaná vlastná správa, najmä za vlády Svätopluka. Keď Moravským kniežatstvom zmietali nepokoje, v roku 846 Ľudovít Nemec dosadil na kniežací stolec Mojmírovho synovca Rastislava. To dokazuje, že v tom čase moravského vládcu považoval franský kráľ za vazala a územie za svoju záujmovú sféru. Po Rastislavovi vládol Slavomír, Svätopluk a Mojmír II. Vo vývine Veľkej Moravy rozlišujeme 4 obdobia: predveľkomoravské do roku 832, formovanie štátu nazývaného Veľká Morava v rokoch 833 – 873, obdobie rozkvetu ríše za vlády Svätopluka v rokoch 874 – 894 a fázu postupného rozpadu štátu v rokoch 895 – 906. Vláda Rastislava, ktorý úspešne odolával útokom Východofranskej ríše, bola obdobím stabilizácie štátu. Dokazujú to archeológmi objavené početné hmotné pramene, hradiská – mocné centrá Devín, Mikulčice, pohrebiská, sídliská, opevnenia a pod. Knieža Rastislav povolal do svojej krajiny z politických dôvodov byzantských vierozvestcov a učencov Konštantína a Metoda. Svätopluk, najobávanejší nepriateľ Východofranskej ríše, pripojil k svojej ríši nové rozsiahle územia v strednej Európe. Veľkomoravské územie siahalo za jeho vlády až po Tisu, patrila k nemu časť Zadunajska a Malopoľska, v rokoch 890 – 895 Čechy a Lužica. Za vlády Svätopluka (871 – 894) ríša rozkvitala po hospodárskej aj kultúrnej stránke, panovník zreorganizoval vojsko. V roku 880 vyhlásil pápež Veľkú Moravu za léno Svätej stolice a postavil je tak na úroveň Východofranskej ríše. Asi v roku 881 bol v Nitre založený prvý kláštor ne dnešnom Slovensku. Spory Svätoplukových synov a nájazdy kočovných starých Maďarov po jeho smrti v roku 894 krajinu neustále oslabovali.

10 1.2 Slovania – Slovieni – Veľká Morava
Hlavné mesto sa asi volalo Morava – v latinských prameňoch Moravia. Na základe archeologických nálezov sa predpokladá, že išlo o dnešné Mikulčice na slovensko-moravských hraniciach. Okrem toho sú písomne doloženými mestami veľkej Moravy hradiská Nitra, Devín, Bratislava, Užhorod na Ukrajine je zatiaľ sporný. Najvýznamnejšími headiskami podľa archeológov boli Staré Město – Velehrad na Morave, Pohansko pri Břeclave, olomouc, devín, nitra, bratislava – hrad, trenčín, Hronský beňadik, Mužľa, Čingov, Bojná – Valy, Skalka nad Váhom, Ostrihom. Veľkomoravská spoločnosť Obyvatelia Veľkej Moravy sa nazývali Slovieni, hovorili slovienskym jazykom, z ktorého sa postupne vyčlenili slovenské a moravské nárečia. Etnický základ tvorili Moravania a Slováci. Neskôr po pripojení Moravy k českému kniežatstvu sa Moravania asimilovali a v 19. storočí počeštili. Odkryté veľkomoravské hroby dokazujú, že spoločnosť sa výrazne diferencovala. Vládcom bol knieža s výraznými kompetenciami v oblasti zákonodarstva, súdnictva i vojenských záležitostí. Mal v rukách výkonnú moc, bol najvyšším sudcom. Predsedal rade veľmožov a menoval veliteľov jednotlivých hradov.

11 1.2 Slovania – Slovieni – Veľká Morava
Vládnucu vrstvu tvorili okrem kniežaťa veľmoži so svojimi družinami a vyšší klérus (kňazi). Príslušníci vládnucej vrstvy sa od poddaných líšili výstrojom, muži najmä opaskom a mečom, parádnymi ostrohami, ženy čelenkami a náramkami. Pri výmene tovarov okrem mincí používali železné kusy nazývané hrivny. Obyvateľstvo tvorili remeselníci, roľníci, čo dodnes dokazujú mnohé názvy obcí ako Hámre, Hrnčiarovce, Tesáre, a poddaní, ktorí sa nezúčastňovali bojov a nemali právo na korisť, nemohli sa stať privilegovanými duchovnými ani vojakmi. Veľkomoravská architektúra Medzi zvyškami pamiatok veľkomoravskej architektúry môže nájsť kamenné stavby s karolínskymi, dalmátskymi a byzantskými prvkami. K významným náleziskám patria Bratislava, Devín, Pobedím. Na mieste dnešnej Nitry a Miklučíc archeológovia našli veľké sídliská – aglomerácie. Z veľkomoravského obdobia poznáme viac druhov sakrálnych stavieb: kvadratické stavby (Nitra, Kostoľany pod Tribečom), rotundovité stavby (rotunda v Bíni), stavby s polkruhovitým uzáverom a kvadratickou loďou (Devín, kaplnka v Nitre). Obyčajní ľudia žili v polozemniciach (príbytkoch čiastočne zahĺbených v zemi, so stenami prevyšujúcimi úroveň terénu). V nížinách popri riekach, kde sa sústreďovali aj najväščie sídliská, radlami obrábali pôdu. Zdokonaľovali výrobné poľnohospodárske nástroje, ktoré umožňovali obrábať pôdu aj vo vyšších polohách a chovať dobytok. Na základ toho usudzujeme, že sa na pôde hospodárilo trvalo, systematicky, a to jednoducho i dvojpoľným spôsobom. Pri dvojpoľnom systéme sa pôda rozdelila na dve časti, jedna časť sa využívala, druhá sa ponechala úhorom. Časti pôdy sa pravidelne striedali. Začalo sa rozvíjať vinohradníctvo, ovocinárstvo, včelárstvo a záhradníctvo. Remeselná výroba a obchod remeslá boli vyspelé. Vďaka hrnčiarskemu kruhu sa rozvíjalo hrnčiarstvo. Okrem remeselníkov, ktorí vyrábali predmety každodennej potreby, bolo na vysokej úrovni umelecké remeslo. Náleziská vydali meče s výzdobou blízkou škandinávskym mečom, zámky a kľúče, konské postroje a pod. Šperkári vyrábali náušnice, prstene, gombíky, čelenky zo zlata, striebra a bronzu. Vidíme na nich prenikanie rôznych cudzích vplyvov. Na vysokej úrovni bola výroba textilu a spracovanie koží – garbiarstvo. Dobre rozvinutá remeselná výroba prispela k rozvoju obchodu i diaľkového s Byzanciou, Orientom, kyjevskou Rusou, Východo a Západofranskou ríšou, Škandináviou. Obchod prebiehal ako s luxusnými výrobkami, tak so soľou a otrokmi.

12 1.2 Slovania – Slovieni – Veľká Morava
Literatúra v jazyku Slovienov Kľúčové slová: hlaholika, cyrilika, slovienčina, prekladová a pôvodná literatúra, misál, evanjelium, breviár, žaltár Začiatky slovenskej literatúry súvisia s rozvojom kresťanstva a siahajú do stredoveku. Predstavuje ich slovianska literatúra, ktorá vznikla v druhej polovici 9. storočia vo Veľkomoravskej ríši. Názov Veľká Morava prvýkrát použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet v 10. storočí. Bol aj významný spisovateľ a informácie o Veľkej Morave uviedol vo svojom diele O spravovaní ríše. Roku 863 začali svoje pôsobenie na veľkej Morave solúnski bratia Konštantín a Metod. Na rozdiel od germánskych misionárov vyučovali Slovienov evanjeliu v ich jazyku. Konštantín zostavil pred príchodom na naše územie prvé slovanské písmo – hlaholiku (vodorovný obrázok). Žiaci Konštantína a Metoda ju neskôr prepracovali a vytvorili cyriliku (zvislý obrázok). Konštantín a Metod zaviedli nový liturgický jazyk – slovienčinu, dovtedy sa mohli liturgie viesť iba v latinčine, gréčtine a hebrejčine. Právo Pôvodné domáce zvykové právo sa postupne nahrádzalo západnými i východnými právnymi predpismi. Boli kodifikované v Súdnom zákonníku pre svetských ľudí, neskôr v zbierke cirkevnoprávnych predpisov - nomokánone. Zánik a odkaz Veľkomoravskej ríše Po smrti Svätopluka I. v roku 894 ríša začala upadať, ťažko dobyté a pripojené územia k centrálnej časti ríše postupne pripadali iným. V období rozkladu Veľkomoravskej ríše sa zvýšil význam oboch centrálnych oblastí Moravy a Nitrianska. Veľkomoravský štát sa spoločenskou a právnou organizáciou podstatne nelíšil od okolitých štátov, ani od neskorších slovanských štátov, ktoré vznikli na podobných základoch. Bol najrozsiahlejším slovanským štátom v strednej Európe s mnohými pričlenenými územiami. Veľkomoravské obdobie predstavuje výraznú progresívnu etapu v hospodárskych a kultúrnych dejinách Európy.

13 1.2 Slovania – Slovieni – Veľká Morava
Prekladová literatúra: vznikla na území Veľkej Moravy a predstavovli ju konštantínove a Metodove preklady bohoslužobných kníh. Spoločne preložili misál - (omšovú knihu), evanjeliá (Nový zákon), breviár (modlitebnú knihu pre kňazov) , žaltár (zbierka žalmov), spevník. Metod preložil Súdny zákonník pre svetských ľudí – občiansky zákonník a časť Starého zákona. Pôvodná literatúra: vznikla na veľkomoravskom a bulharskom území. Domáci jazyk ako základ vyzdvihol Konštantín vo svojej básni Proglas, veršovanom predslove k prekladu svätého Evanjelia. V tejto prvej slovienskej básni ospieval sloviensky preklad písma. Najvýznamnejšou veľkomoravskou pamiatkou sú Moravsko-panónske legendy, ktoré sa zaoberajú Konštantinovým a Metodovým životom. Autorom Života sv. Konštantína je Kliment. Sústredil sa na vykreslenie Konštantínovho detstva, štúdia a pôsobenia na Veľkej Morave. Životopis je dúležitým historickým dokumentom, v ktorom je zachytená situácia na začiatku šírenia kresťanstva vo Veľkomoravskej ríši. Život sv. Metoda napísal pravdepodobne Gorazd. Kliment napísal asi aj Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda a Pochvala Cyrilovi filozofovi. Hudobná kultúra Veľkej Moravy Slovienčina sa ako liturgický jazyk uplatnila aj bohoslužobnom speve. Z hudobného hľadiska bol bohoslužobný spev syntézou byzantských a latinských vplyvov s prvkami slovieskej hudby a miestnymi nárečovými a hudobnofolklórnymi zvláštnosťami. Obsahoval súbory textov a spevov na celý cirkevný rok. Boli v ňom zastúpené všetky známe druhy liturgického bohoslužobného spevu. Po smrti Konštantína a Metoda sa na našom území začal spievať gregoriánsky chorál.

14 1.3 Vikingovia Kľúčové slová: Vikingovia, Normani, drakar, prova, Normandia, runová abeceda, sága Vikingovia boli potomkovia barbarských kmeňov, ktoré sa usadili na území dnešnej Škandinávie, predkovia dnešných Dánov, Nórov, Švédov. Usádzali sa na pobreží, boli vynikajúci moreplavci. Spočiatku sa venovali prevažne chovu dobytka a obchodu. Podnikali obchodné aj dobyvačné plavby. Koncom 8. storočia začali s agresívnymi nájazdmi na pobrežie Európy. Vikingovia ako bojovníci zo severu. Za začiatok vikinských výprav sa považuje rok 793, keď nórski Vikingovia spustošili kláštor v Lindisfarne ležiaci medzi Anglickom a Škótskom. Ich špeciálne lode – drakary , s porvami ozdobenými dračou hlavou, slúžili na lúpežné nájazdy a rýchlo si v celej západnej Európe získali strašnú povesť. Za vrcholné obdobie ich výbojov sa považujú roky 700 – 1050. Vikinské výpravy smerovali od pobrežia Británie na kontinent – do dnešného severného Francúzska, Írska a dostali sa až k Dnepru a Volge. Podľa najnovších nálezov bol vplyv Vikingov na západnú Európu silnejší, ako sme dosiaľ pripúšťali. Získavali tovar aj otrokov. Ich lode – veslice s nízkym ponorom – bez problémov mohli vplávať do ústia riek a využiť moment prekvapenia. V roku 820 dosiahli Vikingovia ústie Seiny a Loiry, v roku 845 vyplienili paríž a o tri roky neskôr spustošili prístavné mesto Bordeaux, neskôr mnohé mestá vo vnútrozemí. Po roku 844 sa plavili pozdĺž španielskeho a portugalského pobrežia a dostali sa až k Seville. Od roku 850 sa usadzovali v krajine, ktorá sa nazýva Normandia. Stopy vo Vikingoch nájdeme v Pise aj Toskánsku , v južnej Itálii a na Sicílii. Vikingovia ako obchodníci vikingovia obchodovali takmer s celou Európou a západnou Áziou. Ponúkali sobolie, lasičie, líščie aj bobrie kožušiny, kože, šperky, jantár a zbrane. Dovážali bronzové, strieborné a sklenené nádoby, misy, keramiku, hodváb a látky. Ako platidlo im slúžilo zlato a striebro. Vikingovia ako objavitelia Prvé známe plavby podnikli na Island, do Grónska a severnej Ameriky. Patrili k najlepším staviteľom lodí v Európe. Stavali veľké obchodné lode – knary - a dlhé rýchle langskipy. Plachtou na stožiari zručne zvyšovali rýchlosť, zaviedli kýl – nosník kostry lode, ktorý zlepšil stabilitu lode na rozbúrenom mori. Za objaviteľa islandu sa považuje Erik Červený, ktorý figuruje dodnes v islandských ságach. Vikingovia kolonizovali Island okolo roku 860. Po Volge a Dnepri sa dostali Vikingovia až k Čiernemu moru a Byzancii, kde vstupovali do služieb byzantského cára ako osobní strážcovia. Boli aj v Amerike, na východnom pobreží Kanady.

15 1.3 Vikingovia Christianizácia Vikingov
Severné národy mali vplyv na ostatnú Európu už pred prijatím kresťanstva, ale až prijatím kresťanstva sa do spoločenstva európskych národov skutočne integrovali. Od roku 1030 postupne prestávali uctievať staré božstvá a v roku 1066 prijali kresťanstvo. Kultúra a umenie Vikingov a ich vplyv na európske národy Európa Vikingom vďačí za prínos v stavbe lodí, rozvoj moreplavby a remesiel. Dodnes obdivujeme skvelé ornamentálne vypracované rukoväte mečov, čepele sekier a kopijí, predmety a nábytok pozoruhodnej kvality. Prevláda ornamentálne tvorba. Z figurálnych motívov sú časté kone, labute, hady, draky. O živote Vikingov svedčia aj náhrobky – stély s bojovými výjavmi či veľké kamene s runovými nápismi a pletencovitými ornamentmi. V Nórsku sa stavali malé kostolíky pyramidálnej štruktúry so strieškami uloženými na spôsob pagody. Skôr ako históriu začali zapisovať, príbehy rozprávali alebo spievali. Bohatá literatúra sa zachovala v severských ságach – dlhých epických skladbách zapisovaných runami. Zaznamenávali v nich hrdinské činy a objavné cesty, legendy o bohoch Thórovi a Ódinovi. Runovu abecedu tvorilo 24 znakov, okolo roku 500 vznikol škandinávsky variant so 16 písmenami. Zaujímavé boli predstavy Vikingov o slobode. Dobyvatelia a krutí bojovníci presadzovali na územiach, ktoré si podmanili, princíp rovnosti. Vodcu volili. Ľudia na vidieku boli rovnako slobodní ako obyvatelia miest.

16 1.4 Arabská kultúra, Islam Kľúčové slová: rabská kultúra, kalifát, islam, džihád, arabeska, Korán, moslim, mešita, kaligrafia, lustrová maľba, madrasa Pojem arabská kultúra je veľmi široký, pretože ním dnes označujeme kultúru všetkých po arabsky hovoriacich národov, nie len Arabov. Je rovnako súčasťou ázijskej i európskej kultúry. Sformovala sa spojením pôvodnej arabskej kultúry s kultúrami podmanených národov a nesie v sebe aj jasný odkaz antiky. Vyrástla na základoch starých kultúr Blízkeho východu – helenistickej a iránskej, tiež na prvkoch sýrskej a egyptskej kultúry. Kultúrny život sa formoval a rozvíjal najmä vo veľkých centrách – mestách, akými boli Bagdad, Damask, Káhira. Pod označením arabská kultúra rozumieme arabskú filozofiu, vedu, umenie, architektúru a náboženstvo.. Arabská filozofia Arabská filozofia, úzko spätá s vedeckým poznaním, bola a je dodnes výrazným prínosom pre svet. Najstarší arabskí filozofi boli súčasne lekármi, farmaceutmi, astronómami aj prírodovedcami. Ich poznatky v oblasti anatómie, farmácie, medicíny, a prírodných zákonitostí ovplyvnili vývoj poznania aj v iných krajinách. Tvorí jednotný celok podobne ako indická a čínska filozofia. Výrazne sa predsadzuje v 9. až 12. storočí. Hlavným strediskom na východe krajiny bol Bagdad, na západe Córdoba. Keď v 9. storočí vznikol v Córdobe kalifát, arabská filozofia ovplyvnila myslenie a život na celom jeho území. Vyrástla pod vplyvom gréckych myšlienok (Platón, Aristoteles), s ktorými sa arabskí učenci zoznámili prostredníctvom sýrskych a indických učencov. Je ovplyvnená aj východným myslením, ktorého centrom bol takmer tisíc rokov Konštantinopol. Arabská filozofia je tak syntézou gréckeho filozofického myslenia, rímskeho ponímania štátu a kresťanstva.

17 1.4 Arabská kultúra, Islam Arabská veda
Kalifát v Bagdade patril k najlepšie organizovaným a fungujúcim na svete. Arabskí učenci tam pokračovali v práci starogréckych mudrcov a rozšírili takmer všetky hranice ľudského poznania. Arabská veda patrí k hlavným súčastiam arabskej kultúry. Delí sa na domáce a cudzie vedy. Ku skupine tzv. domácich vied, ktoré dominovali na islamskom východe , zaraďujeme čítanie a výklad Koránu, arabskú gramatiku, rétoriku a poetiku. K tzv. cudzím vedám zaraďujeme tie, ktoré si Arabi osvojili od susedov a podrobených národov. Sem patrí: filozofia, prírodné vedy (presné a podrobné mapy), arabská medicína (štúdium podnebia na organizmus človeka, zdôrazňovanie hygieny a životosprávy, založenie optiky – vyhotovovanie zväčšovacích šošoviek, farmaceutické knižnice a lekárske školy), matematika (vytvorenie arabských číslic, pojem nuly), astronómia (observatóriá, prístroje na pozorovanie oblohy a súpis hviezd). Okrem iného aj Arabi majú zásluhu na tom, že ostatný svet spoznal papier. Dostal sa do arabského sveta z Činy o 400 rokov skôr, ako sa dostal do Európy. Mohli tak vznikať učebnice, knihy. Arabská architektúra a skvelé výtvarné umenie (ornamentálna výzdoba, arabesky) patria k tomu najkrajšiemu, čo dodnes u Arabov obdivujeme. Prvky arabskej architektúry sa rozšírili ďaleko za hranice arabského sveta. Gotický lomený oblúk prevzali európski architekti z východu na západ – do Európy – ho doniesli prví križiaci. Kým Európu sužovali a vysiľovali náboženské spory a vojny, arabskí umelci a vedci zdokonaľovali hranice svojho poznania.

18 1.4 Arabská kultúra, Islam Islam Arabov, obývajúcich arabský polostrov, ktorí sa živili obchodovaním na obchodnej ceste od Stredozemného mora do juhovýchodnej Ázie a ktorí často medzi sebou bojovali, zjednotilo náboženstvo – Islam. Stúpenci islamu sú moslimovia. Islam v arabčine znamená „podriadenie sa božej vôli“. Zakladateľom islamu je Mohamed, kupec z Mekky (570 – 632). Bol scestovaným obchodníkom, ovplyvnila ho židovsko-kresťanská viera v jedného Boha - Alaha. Kázal o piatich modlitbách denne, almužne, pôste, púti do Mekky a hlásal posmrtnú odmenu za cnosť. V roku 622 ho vyhnali z Mekky do Mediny a tento rok sa považuje za začiatok islamského letopočtu. V Medine založil moslimskú spoločnosť a dal postaviť mešitu – chrámovú budovu pre spoločné modlitby moslimských veriacich. S islamom je veľmi úzko spojený pojem džihád. Historicky sa jeho obsah, význam a funkcia mnohokrát menili. Spočiatku slovo znamenalo osobný rozvoj jednotlivca, neskôr sa k jeho významu pridala šíriteľská funkcia (šírenie viery rôznymi spôsobmi a cestami, vrátanie násilia a vojny). Dnes džihád znamená snahu šíriť vieru všetkými možnými prostriedkami. Vážne spory sa vedú o tom, akým spôsobom sa má dosiahnuť tento cieľ. Misijnou činnosťou či vedením vojny za šírenie alebo na obranu islamu). Posvätnou knihou islamu je Korán. Islam je jediný silný nábožensko-etický prúd, ktorý nepochádza zo staroveku. Je najmladší zo svetových náboženstiev, ale má obrovský politický vplyv. Po Mohamedovej smrti sa moslimovia rozdelili na šiítov a sunnitov. Sunnitov je asi 90%, podľa nich sa Mohamedovým nástupcom môže stať každý moslim. Podľa šiítovmôže byť nástupcom len potomok jeho zaťa Alího. Islam mal a má veľký vplyv na umenie. Prvé mešity boli jednoduché, nezdobené, s prevládajúcimi geometrickými formami. Dodnes ich nájdeme v severnej Afrike. Neskôr sa pri výzdobe stále častejšie uplatňoval islamský štýl. V interiéroch nie sú maľby a sochy, výzdoba je geometrická, kvetinová alebo kaligrafická. Pre islamskú architektúru sú charakteristické kupoly, jemne zdobené okná a dvere zaujímavých tvarov. Výzdoba verejných aj súkromných budov sa zameriava na interiér. Často sa nachádza pri budovách nádvorie, ktoré skrášľuje fontána s vodou a kvety. Najstarším architektonickým dielom je Skalný dom, ktorý dal postaviť v rokoch 688 – 691 kalif Abd al-Malik, údajne na mieste, kde kedysi stál Šalamúnov chrám. Pôdorys je predislamský (rotunda s ambitmi), ale mozaiková výzdoba tvorí začiatok tradície hybridných foriem. Chrám je náboženskou aj politickou pamiatkou, symbolom moci a nadradenosti nad kresťanmi a židmi. K mešitám patria minarety a kupoly.

19 1.4 Arabské umenie, Islam Islamské dekoratívne umenie
je pevnou súčasťou arabskej kultúry, ktorá vychádza z princípov islamu. Nie je umenie jedinej krajiny, ale umením, ktoré sa sformovalo na základe jestvujúcich tradícií na dobytých územiach. Utvárala ho symbióza arabských, tureckých a perzských prvkov. Arabská zložka bola vždy najsilnejšia, usmerňovala vývoj posolstvom od Alaha, jazykom svätej knihy, Koránu, arabským písmom. To bol výrazný prvok, z ktorého sa vyvinul abstraktný ornament. Z prvkov , ktoré formovali islamské umenie, je najdôležitejšie náboženstvo. Moslimovia si uvedomujú nekonečno, preto bolo dôležité vytvoriť „nekonečný vzor“, ktorý tvorí hlavný formatívny prvok islamského dekoratívneho umenia. Opakovanie abstraktného, poloabstraktného a čiastočne figurálneho obrazca je výrazom viery vo večnosť. Arabeskovú výzdobu tvorí nekonečný vzor z listov a kvetov. Dôležitým princípom islamského štýlu je rozkladanie plochy. Výzdoba povrchu nekonečným vzorom má plochu rozložiť. Významné miesto patrí kaligrafii. Rozoznávame viac druhov písma – hranaté kúfske, kurzívu naschi a nastalík. Vynález tzv. lustrovej maľby – technika dekorovania keramických predmetov kovovým farbivom. Farbivo dáva výrobkom kovový lesk. Islamská architektúra umelecké remeslá v Španielsku Arabi dobyli Španielsko v 8. storočí a po príchode Abd al-Rahmána do Córdoby sa krajina začlenila do islamského kontextu. S Córdobou mohol súperiť v oblasti architektúry iba Bagdad. Veľká mešita v Córdobe je dodnes jednou z najpozoruhodnejších islamských staviteľských pamiatok. Je treťou najväčšou islamskou mešitou. Približne o tristo rokov je mladší palácový komplex Alhambra v Granade. Je príkladom spojenia všetkých prvkov islamskej architektúry a islamskej dekorácie. V 14. a 15. storočí vznikli keramické dielne v Malage. Malaga sa stala exportérom lustrovej keramiky. Na vysokej úrovni boli textílie – zlatom pretkaný brokát, výšivky a viazané koberce mali originálny dekor. Prevažovali nevýrazné farby – sivá, zelená, hnedá, na leme sa objavila aj červená a modrá. Drobné obrazce mali abstraktný ráz.

20 1.4 Arabské umenie, Islam Arabská literatúra
nástupom islamu vznikla islamská literatúra, ktorej najstaršou pamiatkou je Korán a Výroky a skutky proroka Mohameda. V polovici 8. storočia sa rodí poézia, ktorá sa oslobodila od starých vzorov a vznikli ľúbostné, pijanské filozofické, asketické a iné básne. Starú arabskú literatúru najviac preslávila zbierka Tisíc a jedna noc, ktorej počiatky siahajú do 8. storočia, ucelenú podobu dostala v 13. a 14. storočí. Obsahuje viac ako 300 perzských, indických arabských rozprávok, legiend, príbehoch o láske, dobrodružstve moreplavcov, ktoré krutému kráľovi rozpráva Šeherezáda. Tisíc a jedna noc je súčasťou svetového literárneho dedičstva. Perzský lekár Ibn Sínú Avicenna napísal Kánon medicíny. Arabská hudba aj v islame je spev súčasťou náboženských obradov. Veriaci počas nich spievajú modlitby, žalmy a jednotlivé časti koránu niekoľkokrát denne. Muezíni zvolávajú veriacich do mešity spievanou modlitbou na oslavu Alaha. Používanie hudobných nástrojov počas náboženských obradov je zakázané. V tradičnej arabskej hudbe majú hudobné nástroje bohaté zastúpenie: arabská lutna out, strunové nástroje: sláčikový rebáb a kemandže, kánún – podobný citare. Dychové nástroje: rákosová flauta náj – prostriedok komunikácie s Alahom. Bicie nástroje: tamburína tar, rámový bubon bendir a darbuka – tvar hlinenej vázy a hráč ju drží pod pazuchou. Oktáva je rozdelená na 24 dielov, čiže na štrťtóny. Vzniká veľká škála melodických postupov, ktoré sa nám zdajú byť exotické.

21 1.5 Kultúra franskej ríše – karolínska a otonská renesancia
Kľúčové slová: vazalský systém – lénny vzťah, mníšske rehole, transcendentálnosť v umení, karolínska renesancia, bazilika, pôdorys, apsida, iluminácia, knižná maľba Zmena životných podmienok a filozofie Postupný rozklad Rímskej ríše bol neklamným príznakom krízy dovtedajšieho spôsobu života. Bol to dlhý a tvrdý proces trvajúci niekoľko storočí. Vzbury otrokov, dlhotrvajúce vysiľujúce vojny, rozbroje v rímskej armáde oslabili dovtedajšiu rímsku ríšu natoľko, že sa v roku 395 rozpadla na východnú a západnú časť, čo bolo neklamným počiatkom jej konca. Proces urýchlili útoky Vizigótov, Ostrogótov a iných kmeňov, ktoré prispeli pustošením Ríma k zániku ríše. Na jej troskách vznikali nové štáty. Z Východorímskej ríše vznikla Byzantská ríša, zo Západorímskej ríše sa vytvorilo niekoľko štátov. Najdlhšie trvajúcim a najvýznamnejším štátom medzi týmito novými politickými útvarmi bola Franská ríša. Priekopníkmi nových myšlienok, kresťanstva v „pohanských“ územiach boli mníšske rehole: benediktíni, cisterciáni, dominikáni, piaristi a pod. Kláštory a mnísi v nich neboli len propagátormi kresťanstva, ale aj vtedy jedinými nositeľmi a šíriteľmi kultúry, umenia, liečiteľstva a remeselnej zručnosti. Predrománske obdobie Ťažisko myslenia, kultúry a umenia sa z Ríma posunulo na západ do Franskej ríše. Karol Veľký (742 – 814 Aachen) franský kráľ a rímsky cisár (800 – 814), vytvoril veľkú a mocnú ríšu. Bol významným reformátorom v oblasti zákonodarstva i vojska a organizátorom. Vytvoril marky – pohraničné grófstva, podporoval obchod a remeslá, zakladal kláštory a školy, zreformoval písmo, čo ovplyvnilo celú európsku oblasť. Z tzv. karolínskej minuskuly (abeceda z malých písmen) sa postupne vyvinula latinka dodnes používaná európskymi aj mimoeurópskymi národmi. Karol Veľký sa snažil vzkriesiť moc a slávu bývalej Rímskej ríše, najmä keď ho pápež v roku 800 korunoval za rímskeho cisára, hlavne umením. Hovoríme o karolínskej renesancii. Sám Karol Veľký sa rád označoval za ochrancu vied a umení. My ho dnes vidíme ako starogermánskeho hrdinu – bojovníka a vladára so snahou myslieť a konať učene. Jeho sila sa prejavila hlavne v architektúre palácov, chrámov a kláštorov, najmä v Aachene.

22 1.5 Kultúra franskej ríše – karolínska a otonská renesancia
Aachenská architektúra jej vzorom boli ravennské stavby. Ako stavebný materiál sa spočiatku používalo prevažne drevo, preto mali krátke trvanie. Novinkou v bazilikovom chrámovom type bola zmena pôdorysu. Predĺžením oltárnej apsidy vznikol pôdorys kríža, pridaním ešte jednej priečnej lode vznikol pôdorys dvojitého kríža. Ako materiál slúžil predovšetkým kameň, čím sa steny stali masívnejšie a vnútorný priestor získal pochmúrnejší a tiesnivejší charakter. Karol Veľký dal postaviť v Aachene palác s kaplnkou. Stavba kaplnky s kruhovým pôdorysom sa realizovala podľa talianskeho vzoru, novinkou bola veža s hodinami, ktorá sa zachovala dodnes. V časoch karolínskej renesancie ožila v početných evanjeliároch a žaltároch knižná maľba. Otonská renesancia - po smrti Karola Veľkého sa ríša rozpadla na niekoľko častí. V jeho šľapajách sa pokúsil ísť v 10. storočí Oto I. (936 – 973), a preto sa Nemecko koncom 10. a na začiatku 11. storočia stalo centrom myšlienkovej a umeleckej aktivity. Hovoríme o otonskej renesancii. Karolínska renesancia sa inšpirovala ravennskými vzormi, ale otonská bola samostatnejšia. Strediskom sa stalo mesto Hildesheim. Koncom prvého tisícročia vznikol vzťah pána a vazala, tzv. lénny vzťah. Vrcholom svetskej pyramídy bol kráľ – predstaviteľ svetskej moci, pod ním trieda vojvodov, grófov, pairov, barónov, vikomtov, rytierov až po zemanov a najnižšiu najpočetnejšiu vrstvu poddaných. Aj cirkev mala zložitú hierarchiu: pápež – zástupca Boha na zemi, kardináli, arcibiskupi, biskupi, vikári, opáti, farári, veľký počet mníšskych reholí a masy veriacich. Cirkev bola hlavným objednávateľom, odberateľom a „výrobcom“ umenia. Kláštory, kláštorné dielne stavali a vyzdobovali kostoly, tu sa písali a iluminovali rukopisné knihy. Cirkev mala vplyv na ich obsah aj formu. Z toho vychádzal transcendentálny (nadzmyslový, nezávislý na skúsenosti) charakter umenia. Tvorivú originalitu nahrádzali hotové vzory a predlohy.

23 1.5 Kultúra franskej ríše – karolínska a otonská renesancia
Literatúra v období karolínskej renesancie Kľúčové slová: biblia, evanjeliár, modlitba, legenda, kronika V skriptóriách sa za pomoci mecenášstva kráľov a vysokého duchovenstva prepisovala najmä Biblia, evanjeliáre (súbor alebo úryvky z evanjelií), liturgické (bohoslužobné) knihy a žaltáre (zbierky žalmov); zriedkavejšie aj svetské diela antických autorov. K pôvodným prácam patrili modlitby, postily ( kázne), texty sakrálnych piesní, legendy (rozprávanie zo život a svätých), kroniky a anály (letopisy). V prepisovaných textoch sa udomácnila latinčina, ktorá slúžila ako vzor na jej používanie. Hudba v karolínskej renesancii Kľúčové slová: pápež Gregor Veľký, schola cantorum, gregoriánsky chorál, kláštory, pisárske dielne, neumy V období karolínskej renesancie sa bohoslužobný spev pestoval v jednotlivých biskupstvách, chrámoch a kláštoroch nezávisle od seba. Používali sa nielen rôzne spôsoby spevu ale aj rôzne liturgie. Potrebu zjednotiť rímsku katolícku cirkev jednotnou liturgiou si uvedomoval pápež Gregor Veľký (590 – 604), ktorý nechal zozbierať spevy ku všetkým obradom liturgie počas celého cirkevného roka. Zakladal tiež spevácke školy – scholy cantorum, v ktorých sa vyučoval správny spôsob liturgického spevu. Zreformovaný liturgický spev sa nazýva gregoriánsky chorál. Bol to jednohlasý spev, ktorý v latinskom jazyku spievali kňazi, mnísi a veriaci ľud. Ustálenú podobu nadobudol v 8. a 9. storočí a stal sa základom liturgie rímsko-katolíckej cirkvi. Za vlády Karola Veľkého sa gregoriánsky chorál rozšíril do celej Európy. Z hudobného hľadiska najvýznamnejšie boli benediktínske kláštory vo švajčiarskom St. Gallen a vo francúzskych mestách Limoges a Montpelier. V skriptóriách mnísi zaznamenávali cirkevné spevy pomocou neum – znaky, ktoré sa zapisovali nad text chorálu a naznačovali stúpanie alebo klesanie melódie.