Vývinové tendencie slovenskej medzivojnovej prózy

vznikom ČSR sa zvýšilo vedomie národnej slobody a vytvorilo sa demokraticko-politické ovzdušie; pre spisovateľov to znamenalo väčšiu tvorivú slobodu literatúra, kultúra aj umenie majú pluralitnú podstatu medzivojnová literatúra pokračuje v rozvíjaní tradícií realizmu - po prevrate tvoria ešte predstavitelia 2. vlny realizmu (kritický realizmus) - Kukučín, Tajovský, Timrava, Maróthy-Šoltésová, Podjavorinská

tvorivé nadväzovanie na literatúru realizmu v medzivojnovom období prebiehalo v 3 líniách: 1. predstavitelia 3. vlny realizmu-v ich tvorbe vrcholí kritický realizmus; po vojne: Rázus, Jégé, Jesenský 2. sociálno-psychologický realizmus- usiluje sa o prienik do vnútra človeka, ktorý v zlej dobe bojuje s nepriazňou osudu (M. Urban, J. C. Hronský, Š. Letz) 3. socialistický realizmus- súvisí so súčasne existujúcou proletárskou a s programom ľavicovo-orientovaných davistov (P. Jilemnický, F. Kráľ, J. Poničan)

popri realistických tendenciách, ktoré nadväzovali na kritický realizmus začali do prózy prenikať aj lyrizačné tendencie - skupina autorov zoskupená okolo časopisu Mladé Slovensko a Svojeť vnášala do prózy lyrizačné postupy, chceli vytvoriť umenie pôsobivejšie, nadväzovali na moderné európske smery, no vychádzala aj z domácich tradícii, ich tvorba sa označuje ako lyrizovaná próza - má niekoľko vývojových stupňov, z ktorých každý je osobitý

Vývojové stupne lyrizovanej prózy 1. ornamentálna próza - najviac súvisí s povojnovou situáciou, autori sa snažia vystihnúť vnútro, zložitosť vedomia človeka 20. storočia (T. Jozef Gašpar, J. Hrušovský, Ivan Horváth, Gejza Vamoš) 2. lyricky tvarovaná próza - dominantou je expresionisticko- senzualistická epika - zakladá sa na zmyslovom vnímaní reality a postáv (J. Horák, J. Bodenek, F. Gaboj, časťou tvorby aj Hronský) 3. próza literárneho naturizmu - je esteticky najvýznamnejšia, dominantou je rozprávkovo-mýtický epický princíp - týchto autorov spája záujem  dedinskú tematiku, texty majú baladický ráz, lyrickosť sa prejavuje v štylizácii, vo zvukovej organizácii textu a v rytmickej stavbe vety (D. Chrobák, M. Figuli, Ľ. Ondrejov, F. Švantner)

1. línia medzivojnového realizmu - v tvorbe týchto autorov vrcholí kritický realizmus a naturalizmus v medzivojnovom období (Rázus, Jégé, Jesenský) Ladislav Nádaši Jégé – malá próza z malomeštiackeho života (Žart, Omyl...); novela Wieniavského legenda; román Adam Šangala - historický román s prvkami naturalizmu; vromán Svätopluk;   román Cesta životom; román Alina Országová 

2. línia - sociálno-psychologický realizmus autori vychádzajú z domácich aj svetových tradícií realizmu a pridávajú nové expresionistické tendencie; v tvorbe prevláda sociálna tematika, uplatňuje sa kritika z pozície ľud žijúcich na okraji spoločnosti, hrdinami sú obyčajní dedinskí ľudia, ktorý mravne prevažujú nad ľuďmi bohatými, mocnými, vyššie postavenými; autori podávajú pohľad do vnútra človeka, ktorý je pre nich dôležitejší ako zachytenie vonkajšej skutočnosti sveta; tematicky sú to diela z dedinského prostredia (J. C. Hronský, Milo Urban)

3. línia - socialistický realizmus - nástup socialistickej (proletárskej, ľavicovo-orientovanej spoločnosti) literatúry je spojený s mladými autormi, ktorý sa začali organizačne zjednocovať v Prahe - svoje diela uverejňovali v literárnej prílohe Pravdy chudoby - Proletárska nedeľa, ktorú redigoval Eduard Urx, okolo nej sa vytvorila skupina proletárskych spisovateľov - intelektuálov (Peter Jilemnický, Ján Poničan, L. Novomestský, Daniel Okáli, Andrej Siracký, Jarko Elen...) - ďalej sa združovali okolo časopisu DAV - do Davu prispievali všetci proletárski spisovatelia, v 30. rokoch aj ďalší (F. Kráľ, J. Kostra, K. Bezek, A. Matuška, M. Chorváth...) Peter Jilemnický - román Víťazný pád; dielo Kompas v nás; dielo Kronika  Fraňo Kráľ - knihy pre mládež Jano; Čenkovej deti; román Cesta zarúbaná