Osvietenstvo a klasicizmus (1780 – 1840)

Koniec 18. storočia a prvá polovica 19 Koniec 18. storočia a prvá polovica 19. storočia boli obdobím národného obrodenia, osvietenstva a klasicizmu. V tomto období sa výrazne zmenil charakter slovenskej literatúry – svetská literatúra získala prevahu nad náboženskou, rozvíjali sa nové literárne žánre, položili sa základy slovenskej umeleckej prózy, poézie a drámy. Obdobie národného obrodenia sa zvyčajne člení na dve fázy: Fáza národného obrodenia – osvietenská literatúra (1780-1820) Fáza národného obrodenia – klasicizmus (pribl. 1820 – 1840, niekedy sa táto fáza označuje i ako preromantizmus.) Najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenskej osvietenskej vedy a literatúry boli jazykovedec ANTON BERNOLÁK a spisovatelia JOZEF IGNÁC BAJZA a JURAJ FÁNDLY. Najvýznamnejšími predstaviteľmi slovenského literárneho klasicizmu (preromantizmu) boli vedec PAVEL JOZEF ŠAFÁRIK, básnici JÁN HOLLÝ, JÁN KOLLÁR a dramatik JÁN CHALUPKA.

Obdobie osvietenského klasicizmu na Slovensku koniec 18. storočia – obdobie kultúrneho a spoločenského rozvoja. Predpokladom rozvoja boli reformy Márie Terézie a Jozefa II (školské reformy, tolerančný patent, zakladanie manufatúr a pod.). reformy otvorili cestu humánnejším a slobodnejším spoločenským pomerom a urýchlili proces premeny slovenskej národnosti na novodobý moderný národ – obdobie národného obrodenia. Obrodenie sa spočiatku prejavovalo postupnou aktivizáciou národne cítiacej inteligencie, ktorá sa snažila o kultúrne, spoločenské, ale i hospodárske povznesenie národa, o jeho kultúrne a neskôr aj politické zrovnoprávnenie v rámci mnohonárodnostného Uhorska i celej habsburskej monarchie. jazyková otázka – pre rozvoj moderného slovenského národa a jeho literatúry sa stala dôležitou otázkou vytvorenia jednotného spisovného a literárneho jazyka. Používanie viacerých literárnych jazykov (latinčina, nemčina, čeština), zrozumiteľných len úzkej skupine vzdelancov a čitateľov, sa ukázalo ako nevyhovujúce. Systémovú podobu vytvorenia nadnárečovej jazykovej normy dali mladí katolícki vzdelanci študujúci v generálnom seminári pre výchovu kňazov v Bratislave.

Anton Bernolák zdôvodnil a kodifikoval spisovný jazyk (bernolákovčina). za základ nového spisovného jazyka zvolil kultúrnu západoslovenčinu, ktorú doplnil stredoslovenskými pvkami. V spise Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (1787) ( Jazykovedno-kritická rozprava o slovanských písmenách) s pravopisnou prílohou Orthographia opísal a zdôvodnil pravopisnú a grafickú sústavu bernolákovčiny. Zaviedol diakritický pravopis. gramatickú stavbu novej spisovnej slovenčiny vysvetlil v knihe Slovenská gramatika, tvorenie slov opísal v spise Etymológia slovenských slov slovnú zásobu v šesťzväzkovom slovníku Slovár Slovenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Bernolákova slovenčina mala ambície stať sa celonárodným literárnym jazykom. Jej používanie sa však obmedzilo iba na okruh katolíckych vzdelancov, ktorých nazývame bernolákovci (J. Fándly, M. Hamuljak, A. Ottmayer, J. Hollý)

Začiatky literatúry v slovenskom spisovnom jazyku – Jozef Ignác Bajza a Juraj Fándly prvý spisovateľ, ktorý založil pokrokovú tradíciu slovenskej osvietenskej literatúry. mladého katolíckeho kňaza poburovali domáce pomery. Svoju nespokojnosť vyjadril v satirických veršoch, ale cirkevná cenzúra dielo nepripustila. Bajza sa však nedal odradiť. onedlho vyšiel tlačou prvý zväzok jeho ďalšieho diela, román René mláďenca príhodi a skúsenoťi (1783) V tejto 1. časti románu kritizoval Bajza islamské náboženstvo a spoločenské zriadenie vo východných krajinách. V druhej časti románu (1785) kritizoval už slovenské kultúrne pomery, cirkev, prepychový život pánov a ďalšie negatívne javy. Schvaľoval cirkevne reformy Jozefa II. – odsúdil nevzdelanosť mnohých mníchov, zbytočnú nádheru a prepych v kresťanskom náboženstve, spôsoby, ktorými žobraví mnísi mámili dary a pod. Cirkev túto časť románu už v tlači zhabala.

René mláďenca príhodi a skúsenosťi je prvým slovenským románom René mláďenca príhodi a skúsenosťi je prvým slovenským románom. Tento dvojzväzkový dobrodružný poučný román napísal Bajza po slovensky pravopisom, ktorý si sám navrhol – bol to prvý pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny. Hrdina románu René je cudzinec, syn talianskeho obchodníka. Na cestách za obchodom vo východných krajinách ho sprevádza učiteľ Van Stiphout (von stifout). Po stroskotaní lode sa René dostane ako otrok do Egypta. V Káhire vyučuje Hadixu, dcéru mohamedánskeho patriarchu. Zaľúbia sa do seba, a keď sa o tom dozvie Hadixin otec, odsúdi ich oboch na trest smrti. Napokon im však odpúšťa a René si odvádza Hadixu do vlasti. V 2. časti prichádza René so svojím učiteľom cez Taliansko, Viedeň a Bratislavu do Trnavy. (Dej 2. časti už nie je dobrodružný, skladá sa z obrazov podľa jednotlivých dní cesty.) Z Trnavy idú po dedinách a pozorujú život ľudu a slovenskej spoločnosti (kláštor, katolícka fara, evanjelická fara, sedliacka svadba, židovský krčmár, lakomý farár atď). Zakončenie románu chýba.

Bajzova kritickosť sa prejavila aj v jeho ďalšom diele, ktoré vydal pod názvom Slovenské dvojnásobné epigrammata. Chcel dokázať schopnosť slovenčiny aj v poézii, a preto epigramy napísal v prozódii prízvučnej i časomernej. V týchto krátkych satirických básňach pranieroval zlé ľudské vlastnosti a slabosti. JURAJ FÁNDLY Fándly vstúpil do literatúry ako presvedčený stúpenec osvietenských reforiem Jozefa II. spisom Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních aj včulájších premenách reholňíckích (1789), ktorý patrí medzi prvé diela vydané v bernolákovčine. Dielo je koncipované ako dialóg pokrokovo zmýšľajúceho diabla Titinilla a konzervatívneho mnícha Athanázia. Fándly ústami osvieteného diabla podporuje zrušenie žobravých mníšskych rádov Jozefom II, poukazuje na ich škodlivosť a neopodstatnenosť, kritizuje nečinnosť a blahobyt mníchov.

V spise ostro bojuje proti poverám, odpustkom, odmieta prehnane pompéznu nádheru kostolov. Spis vyvolal ostrý nesúhlas konzervatívnych cirkevných kruhov. Dôkazom o protifándlyovskom postoji cirkevných predstaviteľov je anonymný polemický spis Odporné zmluvání mezi rozumným mníchem a sprostým ďáblem o mníchoch a reholníkoch složené a pamflet Anti-Fándly útočiaci na osobu J. Fándlyho a jeho jazyk. Jedným z autorov bol Bajza, ktorý sa nezmieril s neuznaním vlastného literárneho jazyka zo strany bernolákovcov. Ľudovýchovné spisy – určené širokým ľudovým vrstvám, napr. Piľní domajší a poľní hospodár – poznatky o poľnohospodárstve. Osvetový charakter majú i diela Zelinkár, O uhoroch ai včelách rozmlúváňí mezi úradskíma a richtárom a Slovenský včelár. Prátelské porozumení – idylická báseň s autobiografickými črtami napísaná v časomerných hexametroch. Báseň je oslavou rodného kraja i miesta posledného odpočinku

KLASICIZMUS V SLOVENSKEJ LITERATÚRE Nastúpila vláda tuhého centralizmu a absolutizmu. Každé slobodomyseľnejšie hnutie bolo úradmi bezohľadne potláčané. Národné hnutie na Slovensku sa ocitlo vo veľmi ťažkej a nepriaznivej situácii (hospodárske zaostávanie, národnostný útlak, nejednotnosť v otázke národného jazyka – katolícka časť národných buditeľov písala v bernolákovčine a evanjelická časť v biblickej češtine.) Z jazykovej stránky pokračoval rozvoj literatúry v oboch spisovných jazykoch: v bernolákovčine (J. Hollý) i v češtine (J. Kollár). Hlavnými predstaviteľmi vedy a literatúry v tomto období boli: historik PAVEL JOZEF ŠAFÁRIK, básnici JÁN HOLLÝ, JÁN KOLLÁR a dramatik JÁN CHALUPKA.

Spisovatelia novej generácie sa usilovali utvoriť novú ideológiu, o ktorú by sa mohlo národné hnutie oprieť. Takúto oporu videli v slovanskej vzájomnosti a v dávnej minulosti (veľkomoravská a cyrilometodská tradícia). Myšlienku slovanskej vzájomnosti rozpracoval Ján Kollár. Zdôraznil spolupatričnosť slovanských národov, pričom kládol dôraz na kultúrnu a literárnu spoluprácu. V 30-tych rokoch 19. storočia sa začína aj rozvoj slovenského divadelníctva. V r. 1830 založil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký v Liptovskom Mikuláši prvú slovenskú ochotnícku skupinu. Najúspešnejším autorom divadelných hier bol Ján Chalupka.

Ján Hollý Počiatky Hollého básnickej tvorby spadajú už do roku 1805, do čias jeho štúdia v trnavskom seminári. Tvoria ju dve po latinsky písané príležitostné básne, ktoré mu pomohli zvládnuť náročné princípy časomernej poézie. Medzistupeň medzi latinskými básnickými začiatkami a vlastnou tvorbou v bernolákovčine tvoria preklady z antickej poézie (Rozličné básňe hrďinské, elegiacké a lirické z Vergília, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tirtea a Horáca). Svatopluk – hrdinský epos Svatopluk bol prvým veľkým dielom J. Hollého. Inšpirovaný bol Šafárikom a Papánkovou myšlienkou o Veľkej Morave ako o „starom kráľovstve Slovanov.“ Podľa vzoru antických eposov sa Svatopluk člení na 12 spevov a má záväznú kompozičnú štruktúru. Prvý spev sa začína propozíciou – stručným naznačením obsahu celého eposu, po ktorej nasleduje invokácia – vzývanie múzy. Dáva jej slovanské meno – Umka. Obsahovo sa epos sústredí na väzenie Svätopluka u nemeckého panovníka Karolmanna, ktorý ho na základe božieho vnuknutie prepustí. Karolmann odovzdá Svätoplukovi vládu nad Rastislavovou ríšou s podmienkou, že zostane v područí Nemcov. Napriek nepriazni Černoboga – pohanského vládcu pekiel a panovníka Slavomíra sa Svätopluk po bojoch s Britvaldom stáva slovanským panovníkom. Tento epos svojou pevnou kompozíciou, časomerným veršom i množstvom detailov a scén inšpirovaných antickými eposmi dokonale stelesňoval estetické ideály klasicizmu a svojím ideovým zameraním, orientovaným na monumentalizáciu národných dejín, pôsobil inšpiratívne aj na tvorbu nasledujúcich autorských tenerácií.

Cirillo-Metodiada – epické dielo, ktoré zachytáva činnosť Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, autor vyzdvihol ich úlohu pri šírení kresťanstva a pri likvidáciii zvyškov pohanských kultov veľkomoravských Slovanov. Sláv – tento epos zobrazuje fiktívny príbeh o panovníkovi mierumilovného národa Slávovi, ktorý sa vyznamenal počas bojov s národom Čudov, ktorý vtiahol do jeho krajiny. Jeho meno sa napokon stalo základom pomenovania celého slovanského národa. Selanky – 21 idylických básní, ožíva v nich svet prírody a prostý pastiersky život. Idealizovaný pastiersky život básnik situoval do svojej prítomnosti aj do obdobia bájnej minulosti. Frekventovaným motívom je konfrontácia života pastierov v lone neporušenej prírody so životom v meste. V selankách Hollý pracuje s prírodným motívom, prírodu zobrazuje v rôznych podobách počas štyroch ročných období a dáva jej dynamický rozmer – zobrazuje ju v neustálom pohybe. Žalospevi a Ódi – v elegických básňach Hollý vyjadril svoj smútok nad osudom Slovanov. V ódach zasa oslavuje svoj národ, predpovedá mu skvelú budúcnosť, ale oslavuje aj miesta, ktoré mu boli blízke.

Ján Kollár (1793-1852) je významným predstaviteľom klasicizmu a preromantizmu keďže písal po česky, jeho dielo je súčasťou slovenskej i českej literatúry. v Kollárovej poézii mali významné miesto nielen vlastenecké a národnobuditeľské idey, ale aj ľúbostné motívy. Kollár bol zástancom toho, že aj Slováci by mali ako spisovný jazyk používať češtinu, svoje diela preto napísal v češtine. P Postavil sa aj proti Štúrovi, keď sa ten snažil uzákoniť slovenský spisovný jazyk. Ján Kollár bol aj zberateľom slovenskej ľudovej poézie. Dlhé roky si zapisoval ľudové piesne a neskôr ich vydal knižne pod názvom Národnie zpievanky (1834-1835). Do dvoch zväzkov spievaniek zahrnul viac než 2500 piesní.

SLÁVY DCERA Je básnicka skladba o láske k žene a slovanskej vlasti, inšpirovaná autora k Friderike Schmidtovej, s ktorou sa zoznámil počas štúdií v Nemecku. Ústrednými témami Slávy dcery sú vlastenectvo a ľúbostný cit. Slávy dcera mala v prvom vydaní tri spevy (Sála, Labe, Dunaj) po 50 znelkách (znelka = starší názov pre sonet). Kollár skladbu neskôr rozšíril na päť spevov, ktoré spolu pozostávajú z viac než 600 zneliek. Jednotlivé spevy majú názvy: 1. Sála, 2. Labe, Rén, Vltava, 3. Dunaj, 4, Léthé, 5. Acheron (Léthé = gr. mytológii rieka zabudnutia, Acheron = v gr. mytológii rieka pretekajúca podsvetím). Celá skladba začína Předzpěvom, ktorý je jednou z najkrajších a najznámejších častí Slávy dcery. Je písaný časomierou v elegickom distichu. V skratke uvádza hlavné motívy ďalších spevov. Básnik žiali nad osudom ponemčeného slovanského kmeňa Lužických Srbov. Ich zem teraz už čisto nemeckú, charakterizuje slovami „někdy kolébka, nyní národu mého rakev“. Obáva sa, aby podobný osud nestihol aj Slovensko.

Päť spevov Slávy dcery je spojených iba slabou epickou osnovou, a tou je cesta básnika z Nemecka cez Čechy domov na Slovensko. Prvý spev – Sála – obsahuje väčšinou ľúbostné sonety, v ktorých Kollár ospevuje svoju milú, spomína si na krásne časy lásky v Jene. Zo svojej milej utvoril ideál slovanskej devy, vybájenú dcéru bohyne Slávy, Mínu. Básnikova ľúbosť nie je sebecká, ale je aj ohniskom lásky k národu a k vlasti. Na otázku, či miluje viac vlasť alebo Mínu, odpovedá: ...srce vyrvu, na dvě rozlomím: „Na“, řku, „jednu vlasti pulku, druhou Míně.“ V druhom speve – Labe, Rén, Vltava – prechádza básnik krajinami, kde voľakedy žili Slovania, žiali nad ich osudom. Spomína na Mínu so žiaľom, pretože je už ďaleko od nej. V treťom speve – Dunaj – prichádza na Slovensko, kde vidí biedu, krivdy a utrpenie. Ospevuje znovu svoju milú, zjavuje sa mu však mŕtva Mína a básnik túži zomrieť.

V štvrtom a piatom speve – Léthé a Acheron – sa Mína mení na vílu a sprevádza autora po slovanskom nebi a pekle. Do neba umiestnil Kollár všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov a do pekla odrodilcov a neprajníkov Slovanov. Použitá literatúra: VARSÁNYIOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno: VARIA, 2003. 240 s. ISBN 80-968982-7-2 ČÚZY, L. a kol.: Panoráma slovenskej literatúry I. Bratislava: SPN – Mladé letá, 2004. 169 s. ISBN 8010003166