Martin-centrum národného a kulturného života 2 polovica 19. storočia

Prezentace na téma: "Martin-centrum národného a kulturného života 2 polovica 19. storočia"— Transkript prezentace:

1 Martin-centrum národného a kulturného života 2 polovica 19. storočia
Jana Michálková II.D

2 História Mesta Martin Prvá písomná zmienka je z roku 1284, a to v donácii uhorského panovníka Ladislava IV.. 3. októbra 1340 panovník Karol Róbert povýšil Martin na mesto. V stredoveku bola pre Martin výhodná geografická poloha. V 19. storočí sa mesto stalo centrom slovenskej kultúry. Od 17. storočia do roku 1922 sa mesto stalo centrom Turčianskej župy. Ku koncu 19. storočia tu začalo Slovenské národné obrodenie, sídli tu aj Matica slovenská (od roku 1863). V roku 1866 bolo v meste založené Slovenské patentálne gymnázium. Medzi ostatné významné spolky založené v meste patrí aj prvý ženský spolok Živena (1869), Slovenský spevokol (1872) ale aj Dobrovoľný hasičský spolok (1873). 30. októbra roku 1918 sa práve Martinskou deklaráciou pripojilo Slovensko k Česku a vznikla Československá republika. Na konci2. svetovej vojny bol Martin oslobodený Červenou armádou, 11. apríla 1945. 24. augusta 1994 bolo mesto Martin zákonom vyhlásené za národné kultúrne centrum Slovákov.

3 Obyvateľstvo Etnické zloženie obyvateľstva (podľa údajov z roku 2001)
Slováci - 94,91 %, Česi - 1,63 %, Rómovia - 0,48 %, Maďari - 0,24 %, Nemci - 0,08 %, Poliaci - 0,06 %, Ukrajinci - 0,05 %, Rusíni - 0,05 % a iní  Náboženské zloženie obyvateľstva rímski katolíci - 44,11 %, bez vyznania - 31,21 %, protestanti (hl. evanjelici a.v.) - 17,22 %, grécki katolíci - 0,59 %, pravoslávni - 0,17 % a iní

4 Priemysel Martin bol v dobe ČSSR významným strediskom ťažkého a zbrojárskeho strojníctva. Dnes sa v meste vyrába papier, nábytok. V Martine a okolí pôsobia významní zamestnávatelia: PREFA Sučany, Volkswagen, Skanska, Hoechst-Biotika, ŽOS Vrútky. V meste pôsobí vydavateľstvo Neografia. V oblasti turistického ruchu je populárske stredisko Martinské hole.

5 Erb V modrom štíte na striebornom koni sediaci striebornoodetý zlatovlasý rytier (sv. Martin). Ľavicou si pridržiava červený plášť, v pravici drží zlatý meč. Pred koňom kľačí strieborný zlatovlasý žobrák. Symbol mesta Martina, ktorý ako sídlisko nesporne existoval už v 11. storočí, bol po prvý raz doložený na pečati pripojenej k písomnosti z 20. marca 1375.

6 Kultúrne Pamiatky Matica slovenská
Múzeum slovenskej dediny - Skanzen Martin Národný cintorín Turčianska galéria Slovenské komorné divadlo Slovenská národná knižnica Rímskokatolícky Kostol sv. Martina Múzeum Andreja Kmeťa Múzeum Martina Benku

7 Matica slovenská Matica slovenská je celonárodná slovenská kultúrna ustanovizeň so sídlom v Martine. Je konzervačnou i depozitnou knižnicou, prednostne uchováva slovenské dokumenty a dokumenty týkajúce sa Slovenska. Spravuje a ochraňuje historický knižný fond, je národným pracoviskom pre oblasť reštaurovania, konzervovania, ochranného kopírovania a digitalizácie knižných dokumentov, spravuje súborný katalóg monografii knižníc a koordinuje jeho tvorbu. Momentálne sídli v centre Martina, v pôvodne druhej budove MS. Svojou činnosťou sa v začiatkoch svojej existencie zaslúžila o rozšírenie slovenského jazyka.

8 Dejiny Matice slovenskej
Bola založená roku 1863 v Martine a stala sa celonárodnou inštitúciou. Prvé slávnostné zhromaždenie sa konalo 4. augusta 1863 v Martine. Prvým predsedom bol zvolený katolícky biskup Štefan Moyzes a podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Názov „Matica“ pochádza zo srbského jazyka a znamená „zdroj“ alebo „včelia kráľovná“. Založenie Matice slovenskej bolo inšpirované obdobnými inštitúciami v niektorých ďalších slovanských krajinách, ako Matica srpska, založená v Srbsku v roku 1826, a Matice česká, založená v roku Matica slovenská nadväzovala na činnosť spolku Tatrín. Rakúsky cisár, pod tlakom požiadavkov Memoranda národa slovenského z roku 1861, povolil Slovákom financovať národné kultúrne inštitúcie. To viedlo k založeniu Matice slovenskej 4. augusta 1863 na valnom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine (dnešný Martin). Jej sídlom sa stal Turčiansky Svätý Martin a bola financovaná dobrovoľnými príspevkami a rakúskym cisárom. V roku 1873, Matica slovenská mala asi 1300 členov, medzi nimi mnoho obcí, knižníc, škôl a iných inštitúcií. Matica sa stala centrom a symbolom slovenskej "nezávislosti" a národného povedomia. Od začiatku mala zakázané zúčastňovať sa politických aktivít a zriaďovať regionálne pobočky. Napriek tomu si získavala veľa podporovateľov medzi ľuďmi na území Slovenska. Matica slovenská združila v meste kruh popredných proslovensky zmýšľajúcich vzdelancov, položila základy celonárodných zbierkotvorných a vedeckých pracovísk, bádateľskej a vydavateľskej činnosti, kníhtlače. Založila prvú národnú knižnicu, roku 1870 otvorila v Martine Slovenské národné múzeum. Vydávala desiatky odborných monografií a prvý po slovensky písaný vedecký časopis - Letopis Matice slovenskej. Zaslúžila sa o jazykové zjednotenie Slovákov a vytvorila komunikačnú platformu pre slovenských vlastencov z rôznych častí krajiny a rôznych odborov činnosti. Zastávala miesto národných politických inštitúcií, ktorých zakladanie bolo v Uhorsku zakázané v podmienkach silnej Maďarizácie. V porovnaní s podobnými ustanovizňami ďalších slovanských národov dosiahla jednoznačne najväčší rozmach. 6. apríla 1875 bola činnosť Matice zastavená a nariadením ministra vnútra Kolomana Tiszu z 12. novembra 1875 bola Matica slovenská rozpustená a jej majetok zhabaný. Koloman Tisza v rozhodnutí, ktoré uverejnili aj Národné noviny č. 143 z roku 1875 dôvodí, že činnosť Matice nezodpovedala stanovám a že jej činnosť po dlhé roky jej trvania bola protivlastenecká a protištátna. Svoju činnosť Matica obnovila 1. januára 1919 po vzniku Česko-Slovenska na základe rozhodnutia Dr. Vavra Šrobára, ministra pre správu Slovenska. Od roku 1990 je predsedom Matice slovenskej Jozef Markuš.

9 Sídla Matice slovenskej
1.budova Pôvodná budova bola postavená v rokoch Budova bola postavená podľa projektu Jána Nepomuka Bobulu z darov slovenského ľudu. Zastavaná plocha je m2. Pôvodne neskoro klasicistická budova bola začiatkom 20. storočia dočasne upravená pre štátne inštitúcie. Budova je od roku 1962 národnou kultúrnou pamiatkou. V areáli budovy sa nachádza aj socha S. H. Vajanského od Františka Úprku (1926), ktorá bola pôvodne umiestnená pred 2. budovou Matice slovenskej. V budove je momentálne umiestnená stála expozícia Slovenského národného literárneho múzea. 2. budova Druhá budova Matice slovenskej postavená v rokoch je bohato členená v hmote tromi hlbokými rizalitmi na fasádach. Budova bola postavená podľa projektu Jána Palkoviča. Zastavaná plocha je m2. Od roku 1964 je kultúrnou pamiatkou. Pred budovou sa nachádza socha národného umelca Jána Kulicha „Matica slovenská“ (1964) zo zváranej ocele. 3. budova Tretia budova Matice slovenskej postavená v rokoch Do roku 2005 sídlo Matice slovenskej. Po delimitácii majetku medzi Maticou slovenskou a Slovenskou národnou knižnicou, slúži 3. budova pre potreby Slovenskej národnej knižnice. Matica slovenská momentálne sídli opäť v 2. budove.

10 Predsedovia Matice slovenskej
1863–1869 Štefan Moyzes 1870–1875 Jozef Kozáček 1919–1926 Matúš Dula ( ) 1919–1921 Pavol Országh-Hviezdoslav ( ) 1919–1926 František Richard Osvald ( ) 1919–1950 Vavro Šrobár ( ) 1922–1930 Juraj Janoška( ) 1926–1943 Marián Blaha( ) 1931–1939 Ján Vanovič ( ) 1931–1949 Jozef Országh ( ) 1945–1954 Jur Hronec 1945– – –1976 čestný predseda Laco Novomeský 1973–1990 Vladimír Mináč 1990 (január–august) Viliam Gruska 1990– Jozef Markuš

11 Múzeum slovenskej dediny - Skanzen Martin

12 Národný cintorín Národný cintorín v Martine je miestom posledného odpočinku mnohých významných osobností slovenského života. Nachádza sa v centre mesta na Sklabinskej ulici. Bol založený koncom 18. storočia pôvodne ako mestský cintorín. V roku 1967 bol vyhlásený za Národný cintorín anárodnú kultúrnu pamiatku. Svoj celonárodný význam si získal v druhej polovici 19. storočia, keď bola starostlivosť oň zverená Matici slovenskej. Martin ako miesto Národného cintorína nebol vybraný náhodne, v 19. storočí bol totiž strediskom slovenskej kultúry. Založenie cintorína súviselo s osvietenskými reformami 18. storočia. V roku 1785 bol vykonaný súpis cintorínov a krýpt. Z tohto dokumetu je známe, že cinotorín v Martine založili pred piatimi rokmi a toto je zatiaľ prvý známy doklad o jeho existencii. Prvým Martinčanom, o ktorom je správa, bol Ján Lauček. Cintorín slúžil aj pre obyvateľov priľahlých obcí Jahodníky, Tomčany a Dolina (dnes už mestské časti). Cintorín sa pomaly zapĺňal, preto sa v roku 1865 po dohode s rodinou Révaiovcov rozšíril o ďalší pozemok. No i tento priestor sa čoskoro zaplnil. A tak 8. júla 1903 za richtára Samuela Šimka mesto kúpilo od baróna Júliusa Révaia za 1000 korún pozemok s výmerou 1 katastrálného jutra na rozšírenie cintorína. O krátky čas, v roku 1909, v obecnom zastupiteľstve rokovali o kúpe ďalšieho pozemku, ktorého vlastníkom bol taktiež barón Július Révai. Išlo o malý kus zeme na zarovnanie pôdorysu cintorína, ktorý kúpili za 300 korún. Uvedenému vývinu zodpovedajú mapové zobrazenia cintorína z rôznych období. Po takýchto krokoch nadobudol dnešné rozmery. Po ďalšom mapovaní v roku 1912 bol do pozemkovej knihy zapísaný ako parcela č. 1878/1 s výmerou m2. Cintorín dnes tvoria dve parcely a jeho plochu rozdeľujú hlavné uličky do šiestich blokov.

13 Turčianska galéria Turčianska galéria je klenotnicou predovšetkým moderného slovenského výtvarného umenia. Nachádzajú sa v nej skvosty najznámejších slovenských výtvarníkov 20. storočia. Osobitným obdobím, na ktoré sa Turčianska galéria zameriava, sú 30. a 40. roky, kedy bol Martin významným kultúrnym centrom. V tejto dobe tu pôsobili výtvarníci G. Mallý, M. M. Mitrovský, P. J. Kern, J. Hanula, M. Benka, M. A. Bazovský, J. Alexy, M. Galanda, Ľ. Fulla a ďalší. Návštevníkmi sú veľmi obľúbené aj rôzne sprievodné akcie a projekty v spolupráci so zahraničnými umelcami a galériami. 

14 Slovenské komorné divadlo
Slovenské komorné divadlo v Martine je jednou z profesionálnych činoherných scén v stredoslovenskom regióne. Po roku 1918 zosilneli úvahy o potrebe vytvorenia profesionálnej divadelnej scény na Slovensku. Pôvodne sa počítalo s transformáciouSlovenského spevokolu na profesionálne teleso, nakoniec však dostalo prednosť založenie Slovenského národného divadla v Bratislave v roku1921. Až v roku 1944 dostali úvahy o vzniku profesionálneho divadla v Martine reálnu podobu. Vďaka iniciatíve ľudí, akými boli podpredseda Slovenského zväzu ochotníkov Jozef Marták, redaktor časopisu Naše divadlo Ivan Thurzo, správca Matice slovenskej Jozef Cíger-Hronský, Gabriel Rapoš a herec a režisér Andrej Bagar sa začala transformácia Slovenského spevokolu a vzniká Slovenské komorné divadlo, sídliace vNárodnom dome. Prvá premiéra novozaloženého divadla sa uskutočnila 22. januára 1944. Divadlo uviedlo Verhaerenovho Filipa II. v réžii Andreja Bagara.Inscenácia pre jej protitotalitný a protiklerikálny charakter vyvolala škandál. Inscenácia bola okamžite zakázaná a existencia divadla bola vážne ohrozená. Štátne subvencie divadlu boli zastavené a divadlo prežilo len vďaka finančnej podpore Matice slovenskej, tlačiarni Neografia a iných martinských firiem. Počas SNP sa pod vedením Andreja Bagara formuje z divadla Frontové divadlo, ktoré svojou zájazdovou činnosťou a pestrým programom snažilo podporiť a posilniť odvahu povstalcov. V druhej polovici 40. rokov divadlo naplno obnovuje svoju činnosť a ako interní režiséri tu začínajú pôsobiť Ivan Kusý a Martin Hollý st.. V roku1948 do divadla nastupuje aj legenda slovenského herectva Jozef Kroner. Dňa 29. augusta 1950 sa vedenie divadla rozhodlo o zmene názvu divadla na Divadlo Slovenského národného povstania. Martinské divadlo však nieslo tento názov len desať mesiacov. Divadlo bolo prenesené pod armádnu správu a pri príležitosti osláv dňa Československej ľudovej armády, bolo roku 1951 premenované na Armádne divadlo. V tomto období si v Martine mnohí herci odsluhovali povinnú základnú vojenskú službu, medzi nimi napr. aj Karol Machata a iní. V 70. rokoch tu pôsobil inscenačný tandem - režisér Ľubomír Vajdička a  Jozef Ciller, ktorý spoločne vytvorili radu inscenácii hier slovenskej a ruskej klasiky. V 80. rokoch tu pôsobil dramaturg Martin Porubjak, v 90. rokoch režisér Dodo Gombár. 1. augusta 1960 divadlo opäť prešlo pod civilnú správu a vrátilo sa k názvu Divadlo Slovenského národného povstania, ktorý divadlu ostal až do sezóny 2003/2004, keď sa vedenie divadla rozhodlo pri príležitosti 60. výročia založenia divadla vrátiť k prapôvodnému názvu Slovenské komorné divadlo. V roku 1994 bola otvorená budova Štúdia, ako alternatívnej scény pre 178 divákov. Avšak počas rozsiahlej rekonštrukcie Národného domu je Štúdio jediným hracím priestorom divadla.

15 Slovenská národná knižnica
Slovenská národná knižnica sa takmer 190 rokov stará o diela, ktoré dokumentujú minulý a súčasný duchovný a materiálny vývin slovenského národa. Je pokračovaním úsilia vynikajúcich slovenských vlastencov a vzdelancovna bernolákovskej a štúrovskej generácie, na tradíciách spolkových, cirkevných, šľachtických a školských knižníc, ktoré sa stali súčasťou súčasnej Slovenskej národnej knižnice. (SNK) je samostatná knižnica v Martine, do roku 2000 súčasť Matice slovenskej. Vznikla v Martine zasadnutím valného zhromaždenia 1. mája Základ tvorila najmä knižnica M. Hamuljaka s zväzkami a knižnica M. Rešetku. Slovenská národná knižnica sídli v novej budove Matice slovenskej. Spočiatku plnila zberateľskú a vydavateľskú funkciu a jej cieľom bolo podporiť národniarske aktivity na Slovensku. Národniari vyzvali vydavateľov aby vždy jeden exemplár z každej publikácie poslali do národnej knižnice. Mnohí z nich knižnici venovali svoje vlastné zbierky, ktoré tvoria jadro SNK. Od roku 1989 sa SNK venuje opäť aj spolkovej činnosti a jej prioritné úlohy sa stávajú napr. centrum výmeny zahraničných a domácich dokumentov. Budovanie centrálneho katalógu integrovanom v národnom knižničnom systéme. V súčasnosti je v SNK knižničných jednotiek a každý rok pribúda titulov. Základné úlohy SNK starostlivosť o národný dokumentový fond – nielen nové dokumenty a ich získavanie, ale aj zachovanie pôvodných diel (mikrofilmy), starostlivosť o literatúru o Slovákoch a o Slovensku vydanú v zahraničí, starostlivosť o historické knižničné fondy, koordinácia bibliografie a metodickej činnosti národného knižničného systému - vytváranie programu pracovníkmi knižnice.

16 Rímskokatolícky Kostol sv. Martina
Pochádza z 12.storočia.Stál na starej farskej osade Riadok(medzi kostolom a nár.cintorínom).Hovorí sa že na mieste kostola bol cintorín a kaplnka.Kostol je postavený v ranogotickom štýle. Svätyňa je štvorcová, zaklenutá krížovou klenbou s rebrami, ktoré sa pretínajú vo svorníku s reliéfom Baránka. Víťazný oblúk je lomený s jednoduchým profilom. Portál do sakristie je jednoduchý, hlavný vchodový portál má lomený oblúk. Aj sakristia, rovnako ako svätyňa, má štvorcový pôdorys a je zaklenutá krížovou klenbou. Pretože nebola postavená súčasne s kostolom, vyskytli sa názory, že bola kedysi pôvodným kostolíkom. Je to však veľmi nepravdepodobné. Oveľa dôveryhodnejšie je, že sakristiu pristavili dodatočne.Chvíľu patril Evanjelikom,ktorý zatreli fresky.Vo vnútri kostola sa nachádza 14 reliéfom Krížovej cesty od F.Štefunku.Tragické udalosti, ale aj pokojné roky, ktoré sa striedali v kraji i meste, poznačili vonkajší i vnútorný výzor tohto nemého svedka, ktorý však hovorí veľmi výrečným historickým jazykom

17 Múzeum Andreja Kmeťa Múzeum Andreja Kmeťa (Turčianske múzeum Andreja Kmeťa = Slovenské národné múzeum - Múzeum Andreja Kmeťa) - plní funkciu regionálneho vlastivedného centra Turca. Vzniklo v roku 1964. Sídli v prvej budove Slovenského národného múzea, o ktorej výstavbu sa podstatne pričinil zakladateľ slovenského múzejníctva Andrej Kmeť. Budovu navrhol arch. Milan Harminc pričom bol aj poverený hlavným dozorom nad realizáciou stavby. V roku 1964 sa v budove usídlilo okresné vlastivedné múzeum - Turčianske múzeum Andreja Kmeťa. Zbernou oblasťou múzea je Turiec. V rokoch 1972 až 1975 sa uskutočnili v múzeu rozsiahle rekonštrukčné práce, po ktorých asi koncom roku 1975 bola budova múzea zasa sprístupnená pre verejnosť. Nariadením vlády SR zo dňa: 16. augusta 1994 bola budova múzea vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti sa v budove múzea nachádzajú trvalé expozície: Kmetianum, ktorá je venovaná práci Andreja Kmeťa a Príroda Turca. Múzeum dnes spravuje viac ako zbierkovýchexponátov, z ktorých je asi zo spoločensko-vednej a z prírodovednej oblasti. Medzi najcennejšie patria obrazy Révayovskej galérie, zbierka exotických motýľov Ivana Zbíňovského a časť herbára, ako i zoologických exponátov zo zbierky Andreja Kmeťa. Vo vedecko-výskumnej činnosti sa múzeum zameriavajú na výskum úlohy mesta Martin ako národného kultúrneho centra Slovákov. Botanický a zoologický výskum sa uskutočňuje so zameraním na celé severozápadné Slovensko. Múzeum poskytuje lektorské služby, premietanie videofilmov s prírodovednou a spoločenskovednou tématikou z regiónu Turca, kozultačno-poradenskú službu z oblasti liečivých rastlín, húb a škodcov v domácnosti. Je tu o predaj suvenírov a publikácií vydaných múzeom.

18 SNM - Slovenské národné múzeum v Martine
Slovenské národné múzeum v Martine patrí k najstarším a najväčším zložkám súčasného Slovenského národného múzea. Od svojho vzniku (1893) budovalo zbierky vlastivedného charakteru (etnografické, archeologické, historické, numizmatické, umelecko-historické, výtvarné, archívne a knižné) dokumentujúce históriu a kultúru Slovákov doma i v zahraničí. V súčasnosti vo svojich fondoch opatruje skoro muzeálnych artefaktov. V roku 1961 po zlúčení so Slovenským múzeom v Bratislave sa stalo špecializovaným celoslovenským národopisným múzeom. K 1. aprílu 2004 bolo zlúčené s Múzeom Andreja Kmeťa do spoločného organizačného útvaru Slovenské národné múzeum v Martine. Pracoviská: Etnografické múzeum, Múzeum Andreja Kmeťa, Múzeum slovenskej dediny Jahodnícke Háje, Múzeum Martina Benku, Múzeum Karola Plicku Blatnica, Múzeum kultúry Čechov na Slovensku, Múzeum kultúry Rómov na Slovensku.