SLOVENSKÁ LITERATÚRA PO ROKU 1945

1945 – 1948 povojnové roky dramatickým a zložitým obdobím mnohí autori prekonávajú tvorivú krízu, iní sa utiahli do vnútornej emigrácie /Smrek, Lukáč, Novomeský/, niektorí emigrovali /predstavitelia katolíckej moderny/, iní boli násilne umlčaní nadviazalo sa na predvojnový pluralitný, demokratický model literatúry /popri sebe existuje viac umeleckých smerov a orientácií/ zo staršej generácie tvoria nadrealisti a katolícka moderna mladší autori, ktorí do literatúry vstupovali počas vojny, uplatňujú moderné prvky v skutočnosti však postupne dochádza k rozpadu a zániku avantgardných a moderných smerov a prevahu nadobúda socialisticky orientovaná tvorba väčšina nadrealistov sa vzdala experimentovania a prešla na pozície socialistického realizmu katolícka moderna nebola ochotná zmeniť charakter svojej tvorby a postupne sa odmlčali alebo emigrovali

1948 – 1956 komunistická strana prevzala moc a za jediný prijateľný a oficiálny umelecký smer bol vyhlásený socialistický realizmus všetky ostatné smery boli vyhlásené za dekadentné, úpadkové a menejcenné literatúra musí slúžiť záujmom a cieľom komunistickej strany /autori sa majú viac sústreďovať na spoločenské témy, najžiadanejšími sú diela o SNP, o oslobodení, fašizme, buržoázii, budovaní socializmu, básne o triednom boji, o plnení plánu, o združstevňovaní dediny, o Stalinovi, o novej a krajšej budúcnosti a pod./ diela vznikajú podľa rovnakej šablóny – hovoríme o schematickej literatúre Lit. dielo musí vyvolávať nadšenie, odhodlanie a mnohí spisovatelia sa priamo podieľajú na budovaní kultu osobnosti k hlavným predstaviteľom budovateľskej a občianskej literatúry patria: Vladimír Mináč, Dominik Tatarka, Ján Kostra, Andrej Plávka, Vojtech Mihálik, Pavol Horov a iní chybou schematických diel nie je, že by boli nepravdivé, falošné, ale ich zjednodušovanie

1956 – 1969 koniec obdobia kultu osobnosti, čo znamenalo, že spisovatelia sa opäť mohli slobodnejšie vyjadrovať do spoločenskej poézie preniká osobná, subjektívna diela sa zbavujú prvkov schematizmu a dôraz sa kladie na estetickú stránku v 2. polovici 50. rokov vstup novej generácie básnikov- Milan Rúfus, Miroslav Válek, ktorá sa vydala novou cestou, sústredila sa na človeka a jeho problémy, vnútorné krízy /Milan Rúfus- zbierka Až dozrieme, Miroslav Válek – zbierka Dotyky/ v 60. rokoch literatúra opäť nadviazala kontakty so svetovou literatúrou a povojnovými modernými smermi významnú úlohu v procese modernizácie mal časopis Mladá tvorba, v ktorom publikovali mladí, začínajúci básnici /napr. konkretisti, , Osamelí bežci/, ktorí experimentovali na literárnu scénu sa vrátili básnici, ktorí boli v predchádzajúcom období umlčaní alebo sa sami odmlčali dominuje však stredná generácia, ktorá sa socialistického realizmu nevzdala, snažila sa ho však zbaviť prvkov schematizmu / za vedúcu osobnosť socialistickej poézie bol vyhlásený Laco Novomeský/ v próze sa objavili diela kritizujúce nedostatky socializmu: D. Tatarka, V. Mináč, L. Mňačko

1969 – 1989 Československo obsadené vojskami Varšavskej zmluvy začína obdobie tzv. normalizácie a nádejný rozbeh slovenskej poézie je násilne prerušený KSČ opäť násilne zasahuje do literatúry a od autorov sa vyžaduje vysoký stupeň angažovanosti, vyjadrenie vernosti myšlienke socializmu a odsúdenie „protisocialistických úsilí“ socialisický realizmus opäť jediný správny smer viacerí autori nemôžu publikovať, niektorí emigrovali do popredia sa dostali predstavitelia schematickej literatúry, väčšina autorov sa ale snažila vyhnúť priamočiarej angažovanosti popri oficiálnej literatúre existuje i tzv. samizdatová literatúra /vo forme samizdatu sa tajne rozširovali diela, ktoré boli pozastavené, zakázané, zošrotované/ v 70. rokoch do poézie vstúpila mladá generácia talentovaných básnikov, ktorí sa i napriek nepriazni presadili kvalitnými zbierkami: Ján Švantner, Daniel Hevier, v 2. polovici 80. rokov sa spoločenská klíma sčasti uvoľnila 1989 rok znamenal pád socializmu a poézia sa opäť vrátila k pluralite