Hermetizmus

hermetizmus – z gr. hermetikos = vzduchotesný Hermes Trismegistos – legendárny egyptský mudrc a veľkňaz, pripisuje sa mu autorstvo hermetických spisov Corpus Hermeticum vo filozofii hermetizmus označuje súbor filozofických a náboženských názorov založených na hermetických spisoch Herma Trismegista súčasti: alchýmia, astrológia, mágia

v literatúre sa termínom hermetizmus označuje taliansky modernistický básnický smer 20. a 30. rokov 20. storočia takto ho prvý raz pomenoval v r. 1936 taliansky kritik Francesco Flora v knihe Hermetická poézia hermetizmus bol inšpirovaný ezoterickým symbolizmom Stéphana Mallarmého a intelektualizmom Paula Valéryho, rovnako aj ich predchodcami (Novalis, Poe, Baudelaire, Rimbaud)

Hlavné znaky hermetizmu uzatvorenosť lyriky v subjektívnom výraze a izolácia od reality subjektvny, abstraktný jazyk – nejasnosť, záhadnosť dôraz na hudobnosť, využívanie emocionálnej sugestívnosti slov príklon k metafyzike potlačenie realistických a morálnych námetov únik od reality = únik od oficiálneho umenia a tradičnej rétoriky hermetická báseň nereferuje o mimoliterárnej skutočnosti, ale sama svoju realitu vytvára taliansky básnik a kritik Elio Pagliarani ho nazval „jednou z najstrnulejších a nejneplodnejších odnoží symbolizmu“

Arturo Onofri (1885 – 1928) – priekopník hermetizmu chápal novú poetiku ako „druh literárneho asketizmu“ alebo „estetický mysticizmus“, ktorého účelom je obnažiť poéziu v jej podstate a vylúčením dekoratívnych a logických prostriedkov koncentrovať na malej ploche všetky lyrické možnosti autor vizionárskej, kontemplatívnej poézie vyjadrujúcej rozháranosť a zložitosť ľudského života, svojou poéziuo sa usiloval osdlobodiť ľudí od materiálneho sveta

hlavný predstaviteľ hermetizmu Giuseppe Ungaretti (1888 – 1970) – básnik zhusteného, úsporného výrazu a silnej emotívnosti pred 1. sv. vojnou mal blízko aj k futurizmu zúčastnil sa bojov prvej svetovej vojny – vo svojej poézii vyjadril jej absurdnosť (napr. básne Bratia alebo Vojaci) kontroverzná podpora Mussoliniho fašizmu jeho neskoršia tvorba je tradičnejšia a väčšmi sa v nej prikláňa k realite básnické slovo chápal ako jediný spôsob, ako zachrániť ľudstvo od celosvetových hrôz

Salvatore Quasimodo (1901 – 1968), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1959), autor poézie ľudskej hĺbky a antickej čistoty (o. i. preložil poéziu Catulla a časť Odyssey) časté motívy rodnej Sicílie, náboženské motívy a motívy smrti neskôr odkon od individualizmu a sociálnejší charakter jeho poézie na rozdiel od Ungarettiho bol členom antifašistického hnutia a istý čas bol aj väznený

Eugenio Montale (1896 – 1981) – takisto nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1975), obdivovateľ Danteho obaja s Quasimodom boli stúpencami a nasledovníkmi  Ungarettiho jeho básnický jazyk je priamejší a jednoduchší

hermetizmom boli ovplyvnení aj básnici iných literatúr: portugalskej – Fernando Pessoa (1888 – 1935), nemeckej – Paul Celan (1920 – 1970) či francúzskej – Yves Bonnefoy (1923 – )