Kométy

Kométy, podivuhodné telesá slnečnej sústavy, pútali na seba pozornosť už od najstarších čias. A to svojím výnimočným vzhľadom na oblohe i náhlym, neočakávaným zjavením sa na nej či rovnako záhadným zmiznutím Každá kométa vzbudzovala strach a hrôzu. Ešte v stredoveku ju ľudia pokladali obyčajne za predzvesť zlej udalosti: vojny, moru alebo iných sociálnych či živelných pohrôm. Podstata komét zostala dlho skrytá. Zásluhou Aristotela sa až do 16. storočia udržal názor Chaldejské víry v atmosfére. Podstatný prelom v náhľade na kométy nastal po roku 1577. Najlepší pozorovateľ svojich čias, dánsky hvezdár Tycho de Brahe, pozoroval kométu, ktorá sa v tom roku objavila. Zistil, že nemá merateľnú paralaxu. Musela byť teda ďalej ako mesiac. Tak definitívne potvrdil pozorovania Regiomontana, ktorý sa pokúšal zmerať paralaxu kométy ešte v roku 1472 a s podobným výsledkom. Už anglický astronóm Edmund Halley v roku 1705 dokázal, že kométy sa pohybujú okolo Slnka podobne ako planéty. Ako prvý začal počítať dráhy komét a zistil, že jasné kométy z rokov 1531, 1607 a 1682 majú rovnaké dráhy. Sú teda jedným a tým istým telesom, ktoré sa vracia približne každých 76 rokov k Slnku. Halley vypočítal návrat tejto kométy na december 1758, no nedožil sa ho. Kométa sa skutočne objavila v predpovedaný rok na vianočnej oblohe, a tak na pamiatku Halleyho ju astronómovia nazvali jeho menom. Kométy sa na rozdiel od planét pohybujú nielen po elipsách, ale aj po hyperbolách a roviny ich dráh sú rôzne naklonené voči ekliptike. Pretože kométy sú najjasnejšie v blízkosti Slnka, hľadajú sa po západe Slnka, večer, nad západným obzorom a pred východom Slnka na východnej časti oblohy. V našich zemepisných šírkach aj v lete okolo polnoci nízko nad severným obzorom. V súčasnosti sa každoročne nájde 6-10 nových komét. Ku koncu roku 1978 bolo známych 659 komét. Zo 113 periodických komét s periódami do 200 rokov asi 2/3 sme už videli viac ráz. Po hyperbolických dráhach sa pohybuje 85 komét.

Vlastné teleso kométy nazývame jadrom Vlastné teleso kométy nazývame jadrom. Podľa súčasných predstáv jadro kométy je viac-menej pevnou zmesou ľadu, zmrznutých plynov, silikátových a metalických častíc (H2O, NH3, CH4, CO2, HCN, C2N2, Si, Ni, Mg, K, Fe). Vzniklo pomalým hromadením ľadových kryštálikov a prachových častíc – meteorického materiálu v priebehu utvárania sa slnečnej sústavy. Jadrá komét sú teda pravdepodobne odpadovým stavebným materiálom, ktorý zostal po Slnku a planétach. Priemer jadra veľkých komét odhadujeme na 10 až 20 km a menej. Priemer Enckeho kométy nie je väčší ako 3,5 km. Ani priemer takej známej kométy ako je napríklad Halleyho kométa, nepresahuje niekoľko kilometrov. Jasnosť jadra komét je v priemere o 4 až 5 magnitúd menšia ako ich celková jasnosť. Keď sa kométa približuje k Slnku, slnečné žiarenie začne uvoľňovať z jadra plyny a prachové častice. Jadro sa obaľuje plynoprachovou atmosférou, Kómou, ktorá odlišuje kométy od ostatných telies v slnečnej sústave.

Odkiaľ pochádzajú: Existuje niekoľko hypotéz odkiaľ kométy pochádzajú. Za najsprávnejšiu je považovaná Oortova z roku 1950. Podľa nej sa kométy sformovali spoločne s planétami z protoplanétarného disku. Postupne ich gravitácia veľkých planét vyhostila do vonkajšej časti Slnečnej sústavy. Tu sa nachádzajú na stabilných dráhach. Zmení sa to vtedy ak sa k slnku priblíži iná hviezda. Gravitáciou vychýli množstvá komét z pôvodných dráh a pošle ich do vnútorných častí Slnečnej sústavy. Jasnosť: Jasnosť kométy je silne závislá od zloženia, veľkosti, hmotnosti a rotácie jej jadra. Najdôležitejšia je ale vzdialenosť od Slnka. Od tej sa odvíja aj celková aktivita jadra. Náhle zvýšenie jasnosti často nastáva pri výbuchoch v jadre, pri ktorých sa do kómy a chvostu uvoľňuje množstvo materiálu. Tento materiál, hoci je mimoriadne riedky, odráža množstvo svetla a vo väčšine sa podieľa na celkovej jasnosti kométy.

Zánik: Kométa môže zaniknúť dvoma spôsobmi. Buď sa zrazí so Slnkom prípadne s planétou alebo prestane byť aktívna. Prvý, tragickejší spôsob, je najčastejší. So Slnkom sa každoročne zrazí veľké množstvo komét. Veľký magnet na kométy sú aj veľké planéty, predovšetkým Jupiter. Ak sa k nemu priblíži kométa na vzdialenosť menšiu ako 1AU, dokáže tragicky pozmeniť jej dráhu alebo v horšom prípade ju k sebe pritiahnuť. Takýto prípad nastal s kométou Shoemaker- Levy 9. V druhom prípade jadro priamo nezaniká, ale stáva sa neaktívne. Uskutočnilo už toľko obehov, že sa z neho už nemá čo vyparovať, a preto sa z neho stalo teleso podobné asteroidu. Štruktúra: Ako som už spomínal, hlavné časti komét sú jadro, kóma a chvost. Veľkosť a tvar kómy a chvostu sa vzhľadom na vzdialenosť kométy od Slnka mení. Spočiatku sa vytvára slabá kóma. Tá je zložená zo zlúčenín s najnižšou teplotou topenia. Postupne sa vyparujú aj zlúčeniny s vyššou teplotou topenia a kóma mohutnie. Ak je dostatočne veľká a tlak Slnka dosť silný, môže sa vytvoriť aj chvost. Ten však vytvárajú iba veľké alebo mladé kométy s dostatočným množstvom ľahko vyparovateľného materiálu.

Jadro: Jadro tvorí veľkú väčšinu hmoty komét. Veľkosť jadra je zväčša len rádovo v kilometroch. Výnimočne môže byť jadro až niekoľko desiatok kilometrov veľké. Jadro kométy je zložené z meteorických častíc pospájaných ľadmi metánu, amoniaku, čpavku, vody a oxidu uhličitého. Nemá homogénnu štruktúru, skladá sa z niekoľkých vrstiev. Prvá vrstva sa nachádza iba u mladších komét. Je pórovitá a skladá sa väčšinou z veľmi prchavých ľadov. Druhá vrstva sa skladá najmä z prachových častíc a ľadov rôznych zlúčenín. Poslednú vrstvu tvorí kombinácia obyčajného ľadu a meteorického materiálu. Pri prechádzaní kométy perihéliom sa môže jadro slapovými účinkami Slnka rozštiepiť na niekoľko menších jadier. Z nich potom vznikajú samostatné kométy. Takúto skupinu komét nazývame Kreutzovu. Predpokladá sa, že látka z ktorej sú kométy zložené je z ranného obdobia Slnečnej sústavy. Kóma: Je atmosférou kométy zväčša guľovitého tvaru. Vzdialenosť, od ktorej sa utvára závisí od chemického zloženia, veľkosti jadra a "veku" kométy. Je zložená zväčša z prchavého materiálu. Mladé kométy /tie, ktoré sú pri Slnku po prvý raz/ majú väčšiu komu ako staré kométy /majú za sebou už niekoľko aktívnych obehov / pričom majú rovnakú veľkosť jadra. Je to zapríčinené tým, že staré kométy už vyčerpali časť svojho prchavého materiálu. Veľkosť kómy môže dosiahnuť až veľkosti Slnka. Tento priestor však nie je hustý. Jeho priemerná hustota je veľmi malá a navyše so vzdialenosťou od jadra rýchlo klesá.

Chvost: Pri dostatočnom priblížení ku Slnku a množstve prchavých látok sa môže niektorým kométam vyvinúť chvost. Vzniká ako deformácia kómy pri neustále sa zvyšujúcom tlaku slnečného vetra. Chvost môže dosiahnuť dĺžku až niekoľko miliónov kilometrov. Kométy si vytvárajú niekoľko druhov chvostov. Najčastejším je plynný. Je tvorený časticami ľahko prchavých látok, najmä plynov. Pretože tlak slnečného vetra na tieto častice pôsobí výraznejšie ako gravitácia Slnka, chvost smeruje vždy od Slnka. Zriedkavejším je iónový. Je zvyčajne úzky, smerujúci od Slnka. Niekedy sa môže vytvoriť aj prachový chvost. Je tvorený prachovými čiastočkami, ktoré pre veľkú únikovú rýchlosť zaostávajú za kométou. Nemusí smerovať od Slnka, vždy smeruje proti smeru pohybu kométy. Zriedkavým typom je anomálny chvost, smerujúci ku Slnku. Je tvorený hmotnejšími časticami, pri ktorých prevažuje gravitácia nad tlakom slnečného vetra. Chvosty možno od seba odlíšiť aj farebne. Plynný a Iónový chvost je modrý alebo biely. Prachový je oranžovej až hnedej farby. Typy dráh: Dráhy komét sú zväčša eliptické prevažne s veľkou výstrednosťou. Predpokladá sa, že pôvodne boli všetky dráhy komét eliptické alebo parabolické. V niektorých prípadoch môže byť dráha kométy takmer kruhová. Vtedy je len ťažko odlišiteľná od asteroidov. Ak kométa prejde okolo veľkej planéty môže sa zmeniť jej dráha na hyperbolickú. V tom prípade sa už viackrát ku Slnku nevráti.

Perióda obehu: Kométy rozdeľujeme podľa periódy obehu na krátkoperiodické, dlhoperiodické a so strednou periódou. Krátkoperiodické majú dobu obehu iba niekoľko rokov /napríklad kométa Encke má periódu obehu zhruba tri roky a patrí medzi kométy s najkratšou periódou obehu/. Kométy so strednou periódou ju majú rádovo v desiatkach kilometroch /napríklad kométa Halley/. Dlhoperiodické ju majú väčšiu ako sto rokov /napríklad kométa Hyakutake/.

Halleyova kometa Dva minulé návraty Halleyovy komety boli v rokoch 1910 a 1986. V roku 1986 k nej bolo vysláno pät sond. Boli to napr. sondy Vega1, Vega2 a západoeurópske Giotto. Giotto se k Halleyové kométe dostalo najbližšie. Fotografovanie jádra se nevyhlo problémom : jadro bylo zahalené mrakmi a bolo extrémne tmavé. Ale vôbec poprvé bolo zblízka pozorovanéno jadro kométy. U Halleyovej kométy bolo veľké 16 x 7 x 8 km s povrchom na ktorým bolo vidieť i niekoľkometrové nerovnosti. Vždy keď Halleyova kométa prelietáva okolo Slnka, ztratí asi 1m vysokú povrchovu vrstvu, co je inak povedané asi 600 ton materiálu.  

Hale-Bopp Táto kométa bola jedna z najjasnejších komét tohto storočia. Objavili ju 23. júl 1995 astronómovia Allan Hale a Tom Bopp. Bola vo vzdialenosti 7 AU od Slnka s 18 a poltou magnitídou.. Hale-Bopp prešla prieslním 1. apríla 1997. Jej jadro malo rozmer pravdepodobne okolo 50 km a vykazovalo mimoriadnu kométarnu aktivitu. Perióda kométy je 3800 rokov.

Hyakutake Objaviteľom kométy je Japonec Jodži Hyakutake. V dobe objavu mala 11. mag. Kométa sa pohybuje proti pohybu planét a jej dráha má vysoký sklon voči ekliptike. Prieslním prešla 1. mája 1996, keď bola od Slnka vzdialená 35 miliónov km. K Zemi bola najbližšie 25. marca 1996 (15 mil. km). Jej priblíženie k Zemi zmenilo jej dráhu zo 7700 let na 14 300 rokov. Jej chvost znamenal nový rekord - 100°. Jej najväčším prekvapením pre astronómov bol objav mäkkého röntgenového žiarenia družicou ROSAT 27. Žiariaca oblasť mala tvar kosaka, ktorý bol posunutý o 30 000 km od jadra smerom ku Slnku. To bolo neskôr zistené i u iných komét vrátane kométy Hale-Bopp. Presný mechanizmus vzniku nevieme, ale je to pravdepodobne spôsobené slnečným vetrom pôsobiacim na plyny v kóme za teploty okolo 0°C. Bola to kométa, ktorá mohla na niekoľko dní ukázať ľuďom, ako taká poriadna kométa vyzerá. Bola najjasnejšia na jar 1997 a preto si vyslúžila prezývku "Kométa jari".

West Pri fotografovaní Schmitovou komorou na juhoeurópskom observatóriu La Silla v Chille sa na dvoch fotografiách v súhvezdí mikroskop z južnej oblohy našla vtedy ešte nejasná kométa (14,5 mag). Našiel ju tam 5. novembra 1975 Richard West. Vtedy ešte nevedel ako bude jeho kométa jasná. V Perihéliu, čo bolo 25. februára 1976, to bolo -3 mag. Po perihéliu kométa strácala jasnosť, ale naraz sa s rozpadom jadra na dve,neskôr i na štyri časti, zjasnila o asi 2 magnitudy. Jej najväčšia uhlová veľkosť bola 30°. Kométa West bola jedna z najjasnejších komét tohoto storočia.

Encke Táto kométa má najkratšiu dráhu zo všetkých komét. Bola pozorovaná francúzskym P. Méchainem v rokoch 1786, 1795, 1808, 1818. Pomenovaná však bola po nemeckom astronómovi J. Enckeovi, ktorý vypočítal, že to bola stále ta samá kométa.

Ikeya-Seki Kométa bola objavená 18. septembra 1965 astronómami amatérmi Kaorem Ikeyem a Tsutomem Sekim. Táto kométa patrí do Kreutzovej rodiny komét, najbližšie k Slnku bola 21. októbra roku 1965 - celých 0,008 AU. V tejto dobe prechádzala korunou Slnka, kde bola vystavená vysokým teplotám Slnka, takže sa okolo 26. októbra kométa rozpadla na dve časti. Tie boli viditeľné až do konca roka. Jej najväčšia jasnosť bola -10,5 mag. a oheň bol asi štyridsaťstupňový.

Kohoutkové kométy Pri svojej hlavnej činnosti - objavovaní a systematickej klasifikácií planetárnych hmlovín, určovaní ich vzdialeností a fyzikálnych parametrov objavil na širokouhlých fotografických snímkach vďaka svojej a vytrvalosti 76 planét a 5 komét. Najznámejšia z nich je kométa Kohoutek. Bola to kométa veľmi detailne skúmaná, zároveň prvá kométa pozorovaná z kozmu astronautov amerického kozmického laboratória Skylab.